Keď adresy
už nie sú natoľko 
adresné,
je aj straty ťažšie
stratiť.

Preto si ich vtláčame
do záhybov špičiek
a obradne ich prenášame

z brlohu do brlohu.

(Smútky tam čakajú 
predo dvermi
a štípu noc pod rebro,
kým je ešte mladá.

Neskôr jej ustanú
na prsiach a načúvajú
výdychom 
o dráhe a o mlieku,
ktoré sa po nej rozlialo,

ani čo by si niekto 
spomenul, 
prečo ho raz dávno
chcel oplakať.)

Ráno je múdrejšie
už nevečerať,

nájsť si vlastné
špičky, 
po sľuboch vyvetrať,
uzemniť tiene,
prehltnúť horkú slinu
možno vlastnú a
opäť raz
sprítomnieť 

menej, než adresne.



 

Izba, 
v ktorej si kedysi 
česala mamine vlasy,
prerástla odvtedy
všetky svoje steny.

Zvliekla sa 
z podnájomných koží a
prerazila ako slepá 

mliečna korunka, 
keď si ju už nečakala.

Na obločnici 
spečatenej  meravou
plastelínou a  figúrkami 
z prezretých gaštanov

rátaš ako v riekanke
vlastné založené veky. 

Aj keď máš neskôr
cestou domov pocit, 
že si sa pohla,

je to vlak oproti,
čo sa rozhodol
o koreň precitnutý
odísť.

Bolo slnečné, ale mrazivé posledné januárové dopoludnie. V uliciach hlavného mesta som fotografovala ľudí, ktorí pre mňa niečím stelesňovali samotu. Akosi podvedome som mierila aj do kostola. Ten prvý bol zatvorený, lebo v ňom prebiehali rekonštrukcie.  

Tak som zašla do druhého, kostola františkánov. Vo vnútri stál muž. Mohol mať vyše šesťdesiat rokov. Nevidela som mu do tváre. Jeho plecia boli ohnuté, ťaživé. Modlil sa. Nerušila som ho, postavila som sa do kúta vedľa brány a čakala som. Asi po desiatich minútach podišiel k bráne a chytil sa mreží. Obzeral si interiér kostola a oltár, ku ktorému kvôli uzamknutým oceľovým dverám nemohol pristúpiť bližšie. Všimla som si vedľa neho tri veľké a naplnené igelitové tašky. Pomyslela som si, pre koho asi toľko nakúpil.  

Oslovila som ho. Že ho nechcem rušiť, že robím fotoreportáž o samote a rozjímajúci v kostole by mi do témy zapadal. Pochválila som ho, že je veľmi fotogenický. Prekvapila ma jeho dôvera a odvaha. Potešil sa a pýtal, ako sa má postaviť a zatváriť, aby to bolo dobré. Dali sme sa do reči a ja som počas debaty urobila pár záberov, o ktorých ani nevedel. Prezradil mi, ako sa niekedy bál rozprávať. Vraj ho pristavili anketári z nejakej televízie a on v tej chvíli vôbec nevedel, čo chcel povedať. Tak tam len stál a mlčal. Pýšil sa, že teraz je už oveľa smelší. Už ani neviem, o čom všetkom sme hovorili. Povedal mi, že určite nie som z Bratislavy. Smiala som sa, či je to tak počuť na prízvuku. On na to, že prízvuk nemám, ale že som prívetivá a milá, že takých ľudí tu skoro vôbec nestretáva. Potom ma poprosil, či by som mu zábery nemohla zaslať. Podala som mu pero, zápisník a on mi doň zapísal adresu. Na chvíľu sa zamyslel.

"Vlastne, ja som dnes o tú adresu prišiel. Toto tu sú všetky moje veci, celá moja adresa."

 Ako rýchlo veta, ktorou nás v detstve učili k úcte voči starším, pomôžem vám s taškami, ako rýchlo je iba prázdnym torzom niekde medzi šatstvom, rámikom bez fotografie a chlebom. V chráme, do ktorého vkročíme vo viere, že tam určite nájdeme pokoj.  /Ne/samotu.

Pás svetla sa zväčšuje. Žene v stredných rokoch osvetlí najprv tvár, potom ju osvetlí celú. Vstúpi. Sedem.

Žena v stredných rokoch vystupuje z kabíny. Potme nahmatá vypínač a zasvieti. Hľadá kľúče.

Žena nevie nájsť kľúče, preto znervóznie. Svetlo zhasne. Žena potme opäť nahmatá vypínač a zasvieti. Ešte jeden pohľad venuje hodinkám na ľavej ruke. Ešte raz kontrola vreciek, a nič.  

Žena v stredných rokoch nastúpi späť do kabíny. 

Muž s plešinkou prekračuje z nohy na nohu. Drží a ešte raz stláča. A ešte raz. Vždy, keď je v časovej tiesni, škrípe zubami. Muž s plešinkou škrípe zubami a ešte raz prikladá ukazovák ľavej ruky na tlačidlo. V pravej ruke drží cestovnú tašku.

Pás svetla sa zväčšuje. Osvietený muž zračí ženu. 

„Dobrý deň.“ 

Žena sklopí veľké zelené oči. „Dobrý.“ Dvere výťahu sa zatvárajú.

Žena sa obzerá okolo seba. Zalieva ju studený pot. Do jej intímnej zóny sa nečakane dostal cudzí človek. Na toto nebola pripravená. Dva páry očí v jednej kabíne zúfalo hľadajú kúsok územia nikoho. Pohľad muža ustane na tlačidlách. Ona si sústredene hľadí do topánok.

„Už vám striekali?“  

Muž položí nevinnú otázku. Po dlhom čase sa rozhodol nadviazať rozhovor s osobou opačného pohlavia. Muž sa takto núti nielen preto, že sa mu žena páči. Chce premôcť hanblivosť, s ktorou zápasí už od detstva. Má štyridsať rokov a ešte vždy sa pýri ako šípkový čaj. Extrémne situácie ľudí niekedy dokopú k tomu, aby premohli samých seba.  

„Prosím?!“ odvrkne žena a šliapne si očami po topánkach. 

Jeho rozpaky sa v tej chvíli citeľne rozpínajú po kabíne. No nevzdáva sa v polceste.  

„Či vám už, či vám deratizovali,“ muž zopakuje otázku.

„Nie,“ ukončí žena mužovo sebatrýznenie.

On práve v duchu odprisahal, že sa už nikdy k peknej žene neozve. Ona si to ale v poslednej chvíli rozmyslí a zahľadí sa mužovi do tváre. 

„Majú prísť v piatok. Odkladá sa to už dva týždne. Človek si aj zvykne na to, že toho má plný byt.“ 

Muž prikývne. Vzápätí si uvedomí, ako uprene pozerá do jej očí, viac ako by sa asi patrilo. Raz mu ktosi povedal, že ľuďom sa nemá hľadieť priamo do zreničiek, lebo je to výzva k súboju, ale do priestoru medzi nimi. Asi tam, kde začína nos. Muž nechce vyzývať ženu k súboju, presúva teda svoj pohľad do medzery medzi jej očami. Žena si všimne, ako muž zaškúli a nebadane sa pousmeje. Muž postrehne, ako sa žena pousmiala a vysvetlí si to po svojom. Cestovnú tašku si prehodí do druhej ruky. 

„Jozef, teší ma,“ podáva ruku žene, ktorá ju letmo stisne: „Anna.“ 

Jozef sa mimovoľne nakloní k Anne. Anna sa mimovoľne nakloní k Jozefovi. 

Práve teraz by bol nasledoval zoznamovací bozk na obe líca. No kabína zostáva stáť medzi štvrtým a tretím poschodím.  

Jozef: (zaškrípe zubami) Mám byť o polhodinu na stanici.

Anna: (mlčí)

Jozef: Skúsil by som niekomu zavolať, no nemám telefón.

Anna: (mlčí)

Jozef: Nemáte telefón?

Anna: (stláča zvonček) Mám telefón. Ale v tomto meste ešte nikoho nepoznám. Môžete si zavolať, ak chcete.  

Jozef: Tiež nemám komu. Skúsite ešte raz suterén?

Anna stlačí tlačidlo s písmenom S. Výťah ostáva stáť. Rozmýšľa, kde asi nechala kľúče od bytu. Najskôr vzadu v aute. Snáď tam budú, pomyslí si.  

Jozef: Ani zvonček nefunguje?

Anna: Asi nie, keď nikto nechodí. 

Jozef: Znervózňujem vás?

Anna: Zle ste si to vysvetlili. Som len znepokojená.

Jozef: Aj ja som znepokojený. Zmeškám posledný spoj. 

Anna: Ale no, to ešte stihnete.

V kabíne nastalo ticho. Anna sa tvári ustarostene. Jozef sa tvári nečitateľne.

„Pozývam vás k sebe,“ vyskočí z Jozefa veta, ktorú už nestihne zachytiť a uviazať k stĺpiku neuskutočnených zbožných prianí.

„Čo ma...?“

„Toto všetko, to nemôže byť náhoda. V živote som sa ešte nezasekol vo výťahu. A keď sa mi to v mojich štyridsiatich rokoch stane, tak ste tu so mnou práve vy. Som sám, aj vy ste sama. Čo by bolo správnejšie ako pozvať vás k sebe domov?“

„Ale, to nemôžem. Za tú trúfalosť by ste si zaslúžili facku."

„Robte, ako uznáte za vhodné.“

Anna vylepí Jozefovi letmé za ucho: „Musela som. Ostala by som vám to dlžná a cítili by sme sa zvláštne pri každom ďalšom stretnutí.“

„Ďakujem. A stále verím, že vás nakoniec predsa len prehovorím na tú kávu.“ 

„Tak už prestaňte!“

Jozef položí cestovnú tašku na zem, zohne sa a vyberie z nej malý prenosný kazeťák.

„Máte rada Sinatru?“

„Teraz?“

To už ale Jozef natešene vymieňa pásky: „Poznáte to, Cudzinci v noci, dvaja osamotení ľudia ...“

Na štvrtom poschodí je na chodbe vidieť hornú polovicu zaseknutej výťahovej kabíny a cez sklo siluety dvoch ľudí stojacich oproti sebe. Pieseň Strangers in the night nahlas znie.

Na treťom poschodí je vidieť dolnú polovicu kabíny a siluety ich nôh.

„Ak teraz poviete smiem prosiť, nikdy viac s vami neprehovorím,“ usmeje sa Anna.

Jozef sa zatvári prekvapene: „To som síce naozaj nemal v pláne, ale prečo nie. Slová sú v tejto chvíli zbytočné. Zatancujete si so mnou?“

Na treťom poschodí je spoza skla vidieť dva v rytme hudby tancujúce páry nôh. Pieseň doznieva.

Po chvíli dvojicu preruší ohlušujúci buchot prichádzajúci zhora. Jozef stíši hudbu.  

Obaja načúvajú tlmenému kriku nahnevaného suseda: „Čo robíte s tým výťahom?!“

Zasmejú sa, potom Jozef zakričí: „Sme tu zaseknutí. Zožeňte domovníka.“

„Nezmeškali ste váš spoj?“ Ukazuje Anna Jozefovi svoje hodinky.

„Ten hlavný, prvý a posledný svojho druhu s medzipristátím na štvrtom a treťom poschodí, tak ten som, našťastie, stihol.“

„Na ktorom to bývate?“ pýta sa Anna.

„Na piatom.“

„Na piatom. Tento rýchlik sa mi začína páčiť.“

Jedného dňa prišli, ktovie odkiaľ, do dediny kone. V snahe zamaškrtiť si na jablkách z nášho sadu zostal po nich dadaistický plot a kopec toho, čo nechce ani Jaro Filip v piesni nazvať rovno. Oprášila som túžbu z čias Pipi dlhej pančuchy a na chvíľu som uverila, že sú moje. 

Na pavučine v hornom rohu útlej miestnosti podriemkaval pavúk Lukáš. Svoj krehký plán zosnoval už po narodení. Predstava v jeho hlave mocnela s rozširujúcou sa pavučinovou zreničkou a s nestráviteľnosťou muchy, čo mu sadla na nos. Túžil natoľko húževnato, až tá predstava, ledabolo sa povaľujúca na dlážke, uchopila hodenú niť a on si ju námesačný, približne v čase medzi tretím a štvrtým snom, navinul k sebe. Stalo sa to, o čo sa tak snažil. Zneprítomnel. Sám ani nezistil, že sa niečo stalo. Svoju metamorfózu po prebudení jednoducho prehliadol a po čase celkom zabudol, prečo po nej tak túžil. Ostala mu len nepomenovaná úzkosť. Úzkosť odnikiaľ, ktorá sa aj v bezvetrí vlažne hompáľa pri srdci a nečakane kopne.   

Žena: Na pavučine v tamtom rohu kedysi dávno podriemkaval pavúk. Zostalo po ňom len páperie z prachu. Visí zo stropu. Vidíte? S vaším príchodom sa rozhojdalo. Tam hore, do strán.

Muž: Pavučiny mi nikdy neprekážali. Táto izba je ale pre mňa pritesná. Nie je tu miesto pre stroj a neviem ani, kde by som vystavil svoju zbierku. Predstavoval som si to celé inak. 

Žena: Vašu zbierku by sme mohli...

Muž: Uznávam ale, že je odtiaľto pekný výhľad. To v diaľke je jazdiareň?

Žena: Áno.

Muž: Kone mi nikdy neprekážali. Vezmem ju.

Žena: Prajete si upratať tú pavučinu?

Muž: Nechajte ma teraz osamote.

Žena: Uvarím teda čaj.

Muž podíde bližšie k oknu a skúmavo si prezerá krajinu. Po dlhej chvíli odstúpi a urobí pár prudkých pohybov, akoby nahnevane zatiahol neexistujúce závesy.  

Muž: Narodil si sa, aby si sám seba poprel? Ukáž sa! Povedal som, ukáž! Tak čo, ešte stále odmietaš bojovať? 

Ticho, ktoré nastalo, stína hlavy kľúčovým dierkam, a tie potom padajú do čaju zvedavcom na druhej strane gilotíny. Rozbitý čajový porcelán za dverami izby prehluší tichú, skôr pomyselnú, než vyslovenú otázku: Kto si?

Muž: Počkaj.

Muž otvorí dvere, za ktorými sa žena snaží čo najtichšie vyzbierať zo zeme kúsky drahého hosťovského setu.

Žena: Ja len, zdalo sa mi, že ste kričali....

Muž: Čítam nahlas svoje texty, rušíte!

Žena: Prepáčte... Texty? 

Muž: Povedal som snáď niečo iné?

Žena: Á, texty, rozumiem. Teda, nie celkom, prepáčte, mám teda upratať tú pavučinu?

Muž: Nechceli ste pripraviť čaj?

Žena: Ach, samozrejme, hneď ho pripravím.

Žena za sebou zatvára dvere a muž chvíľu načúva jej vzďaľujúcim sa krokom. Obzerá sa.

Muž: Pýtal si sa, kto som? Môžem ti povedať iba to, kto určite nie som. Nie som tvoj anjel, ani tvoj spasiteľ. Z tej kaše, v ktorej si dobrovoľne uviazol, sa budeš musieť dostať sám. Samozrejme, pravdepodobné je skôr to, že sa to nikdy nestane. Je to celkom prosté. Možno tvoja snaha o nápravu ospravedlní predošlé mrhanie vlastným životom, a možno nie. 

Pavúk: Prečo si prišiel?

Muž: Chcel som si zblízka obzrieť najnemožnejšieho pavúka v celom vesmíre.

Pavúk: Ja už dávno nie som pavúk.

Muž: Kto si teda myslíš, že si?

Pavúk: Mám štyri páry nôh, no nedokážem zosnovať novú pavučinu. Mám štyri páry očí, ale už sa nimi nedokážem pozerať na svet. Neviem loviť. Ja som odjakživa nevedel byť pavúkom.

Muž: Si uspokojený v sebaľútosti a nečinnosti. Odmietol si sa snažiť a čokoľvek chcieť. Ani si nezačal. Pravdepodobne to celé bude len mrhanie časom, ale sľúbil som si, že sa o to aspoň pokúsim.

Pavúk: Odíď, prosím. Kým si neprišiel, bol som šťastný.

Muž: Šťastný?  

Pavúk: Kto si, že si len tak vtrhneš do mojej izby, s písacím strojom a hlúpou zbierkou nepotrebných mincí? Odkiaľ berieš právo súdiť môj život a vysmievať sa mi do tváre?

Muž: Tú tvoju už dlho neviem nájsť.

Pavúk: Ty votrelec!

Muž: Výstižnejšie je nazvať ma podnájomníkom.

Pavúk: Každý im nejako hovoríme. Tým, ktorí jedného dňa prídu a bez mihnutia oka zničia všetko, o čo sme sa snažili, lebo si myslia, že za tú almužnu na to majú nárok. Nevieš mi ani len povedať, kto naozaj si.

Muž: Teší ma. Som tvoja lepšia predstava o tebe samom.

Pavúk: Lepšia? Predstava?

Muž: O tebe samom.

Pavúk: Pekne ďakujem. Šedivý päťdesiatnik v podnájme, spisovateľ, ktorý najskôr nikdy nič nenapísal, no napriek tomu so sebou všade ťahá svoj zaprášený písací stroj. Nu-miz-ma-tik. Toto má byť nejaká lepšia predstava?

Muž: Zhmotniť sa bolo pomerne náročné, pretože  si poprel akékoľvek predstavy. Neveríš svojim snom rovnako, ako neveríš sám sebe. Pre to ich radšej dobrovoľne v sebe umlčíš. Popravde, môžem byť, kým chcem. Dnes som tvoja predstava, zajtra budem iných.

Pavúk: Povieš mi, dočerta, načo si prišiel?!

Muž: Dôvod mojej návštevy bol celkom prostý. Prišiel som sa iba pripomenúť. A trošku ťa v tej mdlobe vyrušiť. Tam hore sú, predtým, než vyslovia verdikt, zvedaví, či to s takým strateným prípadom, ako si ty, ešte niečo dokáže urobiť.

Pavúk: Tam hore? Myslíš Boh? Ten neexistuje.

Muž: Boh tu na zemi občas prestáva existovať tým viac, čím je život biednejší a premrhanejší.

Pavúk: Môj život? Bol to jeden veľký omyl. Vyvesili ma na samý strop a povedali, ži. Je hlúpe, myslieť si, že čokoľvek dokážeme zmeniť, že naša snaha prinesie ovocie. Veď tu hore nemám ani len vlastný tieň. Som len bábka, slabá ani pavúk. Večne živý, a predsa nie. Stratil som sa pred rokmi natoľko, že sa už teraz sám nedokážem nájsť. Som odsúdený na toto beznádejné prežívanie, lebo som tak priehľadný, že ani smrť si ma v tom poslednom kúte nenájde. A ty si prišiel, aby si ma súdil. Ďakujem, nestojím o teba. Choď! Vypadni! Už nikdy viac nechcem o tebe nič počuť!

V izbe sa otvoria dvere, vchádza žena. Mužovi podáva najprv podšálku, potom šálku s presladeným čiernym čajom. Zapne vysávač a bez slova vyčistí každý kút. Keď končí s pavučinou, rýchlo prebehne dlážku a zastaví sa až pri mužových nohách.  

Žena: Ak môžem, tie texty, vy ste spisovateľ?

Muž si odkašle a utrie pery do rukáva. Potom z vrecka vyberie mincu, vyhodí ju do vzduchu a chytí do dlane. Hlava.

Muž: Môžem vám nateraz povedať iba to, kto určite nie som. Nie som váš anjel, ani váš spasiteľ.

Včerajšok
je kamenie pod vankúšom.
Okamih
škrípajúci  
ako v zuboch zatúlaný mak.

Les načúva.
Ešte mu hmla tečie
po brade.
Predsa rozumie.

Mesiac sa tak nežne
zvliekol z kože,
až ubral brezám z letokruhov.

Už sa neblýska.
Ťaživý večerný vzduch
po búrlivých radovánkach
odfukuje.

Polnoc
a vlka nikde.

Na hranici medzi dvoma dňami
pálim
zažehnané.

Babička Anna Karasová
poznala recept na karamelové cukríky.

Pred každou cestou ich
vyplakala
ako strom živicu.

Rozpálené jantárové
slnká chladli
na vyšívanom obruse.

A ona potom dlhú chvíľu
mlčky stála 
pri otvorenom okne.
Akoby ten pulz,
 
ktorý 
nakreslili
hory
hrebeňmi
na 
nebo,
počula.

V autobuse zo smeru Rohožník
som rozväzujúc plátenný balíček
pochopila, že

babička Anna Karasová 
vedela viac,
ako všetci alchymisti na svete.

    Akoby to bolo včera, čo sme spolu na brehu tichého koryta pozorovali malé priesvitné rybky. Veľká voda tam, na koniec jedného sveta, prišla celkom nečakane. Všetko, čo našla, sa razom stalo rekvizitou na jej javisku. Nejeden lamentoval a spínal ruky nad predstavením bláznivej divadelníčky. Ty si len povedal: "Najlepšie je to, čo si príroda sama zreguluje, aj voda.“ 
   Raz si mi odtajil príbeh o mláďatku, ktoré sa stratilo mame jelenici. Našlo si Ťa v lese, a tak si ho priviedol k sebe na chalupu. Postavil si mu prístrešok, kúpil mlieko, zaobstaral prikrývky. No na druhý deň si ho už nedokázal prebudiť. Veľmi Ťa to zarmútilo. Tá neschopnosť človeka zmeniť zákon prírody, napriek vedomiu, že nie je správne sa proti nemu stavať. 
    Dnes bolí mňa, že som tú poučku nedokázala uprosiť, vymodliť zázrak, obrátiť nebo vierou naruby, aby mi Ťa tu ešte nechalo.
    Dostala som ale možnosť byť pri Tebe až do poslednej chvíle.
  Som vnučkou toho najlepšieho deda na svete. Rozprávkového, pre ktorého som bola ozajstnou princeznou, či som mala päť alebo dvadsaťdva rokov.     
     Možno si ani nevedel, ako si ma fascinoval, ako si ma svojou prítomnosťou celú premenil. Ale určite si vedel, čo k Tebe cítim, lebo za lásku k najbližším sa nečervenám. Obaja sme si ju vždy vedeli prejaviť.
   "Nikto na vás nebude spomínať pre to, čo ste si mysleli a nevypovedali. Proste o silu a múdrosť, aby ste svoje myšlienky vyjadrili nahlas. Preukazujte priateľom a svojim najdrahším, ako veľmi vám na nich záleží." (Gabriel García Márquez)  
   Raz, keď príde zmierenie, napíšem o Tebe omnoho viac, s úsmevom a ľahkosťou. Tak, ako si pamätám na časy s Tebou. V tejto chvíli Ti s pokorou zapaľujem sviečku a ďakujem za život, v ktorom si pre mňa bol a vždy budeš jednou z pár najpodstatnejších bytostí na svete. 




Aj dnes Ťa vidím, môj milý,
začesávaš sa

do oblohy,
až kým sa celkom nestaneš
maličkým jelenčekom,

čo sa na chvíľu
stratí
mame z dohľadu,

aby odkášal rukáv
z ostatnej Božej dlane.

Noc aj dnes
rozšafne rozťahuje svoje  
póry.

Iba keď
dýcha smútky,
má lesklé oči.

Vtedy sa z námesačných slov
dostratena pára niť.

A ona sa na posteli obráti
naruby.

Bojí sa

urieknutia  
spoza viečok,
čo zatlačila.

Rozospatá izba
vdýchla inoväť.

Na stole sa lúhuje
báseň.

Obloha tlie,
až pripaľuje cigaretu.
Holuby zobákmi vyťahujú
posledný nočný šev.
Mláky sa chvejú,
keď sa v nich rozsvecuje,
keď sa v nich
deň sieti
ako škvrna od oleja
pomaly a nežne, že si aj
dúhy líhajú doň samé.

Muž
postáva pri okne,
odchlipkáva z čaju
slová na prehltnutie.
Šálka prázdna ako hlava
ochká.
Nohy priviazané ku snu
hrabú, hľadajú svoje miesto.
Krčah objíma kyticu,
kolená má podlomené.

Muž náhle schová tvár
pred samotou pod perinu.

Do ponožiek odkladá
rozvidnenie.

Keď Žan čaká, všetky
otázniky sa 
menia na hady.
Množia sa a liahnu 
zo sivých vajec.
Čriepky zo škrupín mu režú do 
bosých predtúch,
ovíjajú sa ako slučky, 
vešajú ho

na klinec.
Vtedy je úplne bdelý.

Inokedy sa Žana vráti
o čosi skôr.

Žan spí v kresle
schúlený do bodky.
Na líci mu
zaschol výkrik.
Žana rukávom 
očistí jeho tvár.
Potom

z kúta za kreslom
pozametá škrupiny
a postaví na kávu.

Pod pohármi od vína
má stôl ráno
veľa úst.  
Ochkajú,  
zvracajú nepokoj.

Vety, čo schrastaveli 
okolo pier, 
teraz svrbia.

Muž
z prvého ko  l  i e  ska  
vyberá          l o ž.

Zvyšné
si rozkrúti na zápästí.

o  o  o  
  l o t o  
 k o l o t o č  

Počíta, koľkokrát sa 
obrátia.  

Dookola do kola, okolo sto.
Potom si umyje 
zažmúrené päste.
Aj dnes 

mlčky  
ruší
svoje  
kruhy.

Je zima, až vidieť ako
na rohu v uličke
stará pekáreň
vydychuje  
svoje chrumkavé roky.

Kedysi voňala orechmi.

Potom  
všetky rozumy
vyschli v škrupinách,
lebo sa nimi už
nemal kto
prelúskať.

Len stoly ukryté za svoje
zamúčené tváre
veria,
že ešte čiasi ruka
zamiesi ich
škvŕkajúce duše.

A nejeden zvedavec
zatlieska spoza okna
tej pantomíme.