Levanduľové srdce

Noc už nebola celkom noc,
ale aj na deň bolo ešte treba počkať.

Tento čas využila levanduľa a zrodila sa
v jednej malej sídliskovej záhradke pod balkónmi.

(Možno to bolo vtedy práve tam
a možno inokedy inde.)

Najprv prevoňala susedu pŕhľavu,
potom susedné byty
a nakoniec prevoňala ľudí v nich.
 
Raz to bola kráľovsky modrá,
inokedy zdržanlivo fialová,
ktorú okoloidúci videli v jej kvetoch.

Sídlisková levanduľa miešala farby ako karty,
pri ktorých si priatelia v jeden letný večer
navzájom prečítali duše

presne v okamihu,
keď do listov levandule vpísali
nočné motýle
esmesky z ďalekých ciest.
 
Keď prilietali, zvuk ich krídel
bol viac hudbou než šuchotom,
až zvedavý mesiac spoza roha
ukázal celú svoju tvár.
 
Naše srdcia sú tým, čo do nich vložíme.
Sú tým, kto prestúpi ich prah,
sú handmade,
 
povedal by ten,
komu vôňa krehkého kvetu
prestúpila srdce tak,
že ho celé objala.

(venované Janke B.)