Pás svetla sa zväčšuje. Žene v stredných rokoch osvetlí najprv tvár, potom ju osvetlí celú. Vstúpi. Sedem.
Žena v stredných rokoch vystupuje z kabíny. Potme nahmatá vypínač a zasvieti. Hľadá kľúče.
Žena nevie nájsť kľúče, preto znervóznie. Svetlo zhasne. Žena potme opäť nahmatá vypínač a zasvieti. Ešte jeden pohľad venuje hodinkám na ľavej ruke. Ešte raz kontrola vreciek, a nič.
Žena v stredných rokoch nastúpi späť do kabíny.
Muž s plešinkou prekračuje z nohy na nohu. Drží a ešte raz stláča. A ešte raz. Vždy, keď je v časovej tiesni, škrípe zubami. Muž s plešinkou škrípe zubami a ešte raz prikladá ukazovák ľavej ruky na tlačidlo. V pravej ruke drží cestovnú tašku.
Pás svetla sa zväčšuje. Osvietený muž zračí ženu.
„Dobrý deň.“
Žena sklopí veľké zelené oči. „Dobrý.“ Dvere výťahu sa zatvárajú.
Žena sa obzerá okolo seba. Zalieva ju studený pot. Do jej intímnej zóny sa nečakane dostal cudzí človek. Na toto nebola pripravená. Dva páry očí v jednej kabíne zúfalo hľadajú kúsok územia nikoho. Pohľad muža ustane na tlačidlách. Ona si sústredene hľadí do topánok.
„Už vám striekali?“
Muž položí nevinnú otázku. Po dlhom čase sa rozhodol nadviazať rozhovor s osobou opačného pohlavia. Muž sa takto núti nielen preto, že sa mu žena páči. Chce premôcť hanblivosť, s ktorou zápasí už od detstva. Má štyridsať rokov a ešte vždy sa pýri ako šípkový čaj. Extrémne situácie ľudí niekedy dokopú k tomu, aby premohli samých seba.
„Prosím?!“ odvrkne žena a šliapne si očami po topánkach.
Jeho rozpaky sa v tej chvíli citeľne rozpínajú po kabíne. No nevzdáva sa v polceste.
„Či vám už, či vám deratizovali,“ muž zopakuje otázku.
„Nie,“ ukončí žena mužovo sebatrýznenie.
On práve v duchu odprisahal, že sa už nikdy k peknej žene neozve. Ona si to ale v poslednej chvíli rozmyslí a zahľadí sa mužovi do tváre.
„Majú prísť v piatok. Odkladá sa to už dva týždne. Človek si aj zvykne na to, že toho má plný byt.“
Muž prikývne. Vzápätí si uvedomí, ako uprene pozerá do jej očí, viac ako by sa asi patrilo. Raz mu ktosi povedal, že ľuďom sa nemá hľadieť priamo do zreničiek, lebo je to výzva k súboju, ale do priestoru medzi nimi. Asi tam, kde začína nos. Muž nechce vyzývať ženu k súboju, presúva teda svoj pohľad do medzery medzi jej očami. Žena si všimne, ako muž zaškúli a nebadane sa pousmeje. Muž postrehne, ako sa žena pousmiala a vysvetlí si to po svojom. Cestovnú tašku si prehodí do druhej ruky.
„Jozef, teší ma,“ podáva ruku žene, ktorá ju letmo stisne: „Anna.“
Jozef sa mimovoľne nakloní k Anne. Anna sa mimovoľne nakloní k Jozefovi.
Práve teraz by bol nasledoval zoznamovací bozk na obe líca. No kabína zostáva stáť medzi štvrtým a tretím poschodím.
Jozef: (zaškrípe zubami) Mám byť o polhodinu na stanici.
Anna: (mlčí)
Jozef: Skúsil by som niekomu zavolať, no nemám telefón.
Anna: (mlčí)
Jozef: Nemáte telefón?
Anna: (stláča zvonček) Mám telefón. Ale v tomto meste ešte nikoho nepoznám. Môžete si zavolať, ak chcete.
Jozef: Tiež nemám komu. Skúsite ešte raz suterén?
Anna stlačí tlačidlo s písmenom S. Výťah ostáva stáť. Rozmýšľa, kde asi nechala kľúče od bytu. Najskôr vzadu v aute. Snáď tam budú, pomyslí si.
Jozef: Ani zvonček nefunguje?
Anna: Asi nie, keď nikto nechodí.
Jozef: Znervózňujem vás?
Anna: Zle ste si to vysvetlili. Som len znepokojená.
Jozef: Aj ja som znepokojený. Zmeškám posledný spoj.
Anna: Ale no, to ešte stihnete.
V kabíne nastalo ticho. Anna sa tvári ustarostene. Jozef sa tvári nečitateľne.
„Pozývam vás k sebe,“ vyskočí z Jozefa veta, ktorú už nestihne zachytiť a uviazať k stĺpiku neuskutočnených zbožných prianí.
„Čo ma...?“
„Toto všetko, to nemôže byť náhoda. V živote som sa ešte nezasekol vo výťahu. A keď sa mi to v mojich štyridsiatich rokoch stane, tak ste tu so mnou práve vy. Som sám, aj vy ste sama. Čo by bolo správnejšie ako pozvať vás k sebe domov?“
„Ale, to nemôžem. Za tú trúfalosť by ste si zaslúžili facku."
„Robte, ako uznáte za vhodné.“
Anna vylepí Jozefovi letmé za ucho: „Musela som. Ostala by som vám to dlžná a cítili by sme sa zvláštne pri každom ďalšom stretnutí.“
„Ďakujem. A stále verím, že vás nakoniec predsa len prehovorím na tú kávu.“
„Tak už prestaňte!“
Jozef položí cestovnú tašku na zem, zohne sa a vyberie z nej malý prenosný kazeťák.
„Máte rada Sinatru?“
„Teraz?“
To už ale Jozef natešene vymieňa pásky: „Poznáte to, Cudzinci v noci, dvaja osamotení ľudia ...“
Na štvrtom poschodí je na chodbe vidieť hornú polovicu zaseknutej výťahovej kabíny a cez sklo siluety dvoch ľudí stojacich oproti sebe. Pieseň Strangers in the night nahlas znie.
Na treťom poschodí je vidieť dolnú polovicu kabíny a siluety ich nôh.
„Ak teraz poviete smiem prosiť, nikdy viac s vami neprehovorím,“ usmeje sa Anna.
Jozef sa zatvári prekvapene: „To som síce naozaj nemal v pláne, ale prečo nie. Slová sú v tejto chvíli zbytočné. Zatancujete si so mnou?“
Na treťom poschodí je spoza skla vidieť dva v rytme hudby tancujúce páry nôh. Pieseň doznieva.
Po chvíli dvojicu preruší ohlušujúci buchot prichádzajúci zhora. Jozef stíši hudbu.
Obaja načúvajú tlmenému kriku nahnevaného suseda: „Čo robíte s tým výťahom?!“
Zasmejú sa, potom Jozef zakričí: „Sme tu zaseknutí. Zožeňte domovníka.“
„Nezmeškali ste váš spoj?“ Ukazuje Anna Jozefovi svoje hodinky.
„Ten hlavný, prvý a posledný svojho druhu s medzipristátím na štvrtom a treťom poschodí, tak ten som, našťastie, stihol.“
„Na ktorom to bývate?“ pýta sa Anna.
„Na piatom.“
„Na piatom. Tento rýchlik sa mi začína páčiť.“
Žena v stredných rokoch vystupuje z kabíny. Potme nahmatá vypínač a zasvieti. Hľadá kľúče.
Žena nevie nájsť kľúče, preto znervóznie. Svetlo zhasne. Žena potme opäť nahmatá vypínač a zasvieti. Ešte jeden pohľad venuje hodinkám na ľavej ruke. Ešte raz kontrola vreciek, a nič.
Žena v stredných rokoch nastúpi späť do kabíny.
Muž s plešinkou prekračuje z nohy na nohu. Drží a ešte raz stláča. A ešte raz. Vždy, keď je v časovej tiesni, škrípe zubami. Muž s plešinkou škrípe zubami a ešte raz prikladá ukazovák ľavej ruky na tlačidlo. V pravej ruke drží cestovnú tašku.
Pás svetla sa zväčšuje. Osvietený muž zračí ženu.
„Dobrý deň.“
Žena sklopí veľké zelené oči. „Dobrý.“ Dvere výťahu sa zatvárajú.
Žena sa obzerá okolo seba. Zalieva ju studený pot. Do jej intímnej zóny sa nečakane dostal cudzí človek. Na toto nebola pripravená. Dva páry očí v jednej kabíne zúfalo hľadajú kúsok územia nikoho. Pohľad muža ustane na tlačidlách. Ona si sústredene hľadí do topánok.
„Už vám striekali?“
Muž položí nevinnú otázku. Po dlhom čase sa rozhodol nadviazať rozhovor s osobou opačného pohlavia. Muž sa takto núti nielen preto, že sa mu žena páči. Chce premôcť hanblivosť, s ktorou zápasí už od detstva. Má štyridsať rokov a ešte vždy sa pýri ako šípkový čaj. Extrémne situácie ľudí niekedy dokopú k tomu, aby premohli samých seba.
„Prosím?!“ odvrkne žena a šliapne si očami po topánkach.
Jeho rozpaky sa v tej chvíli citeľne rozpínajú po kabíne. No nevzdáva sa v polceste.
„Či vám už, či vám deratizovali,“ muž zopakuje otázku.
„Nie,“ ukončí žena mužovo sebatrýznenie.
On práve v duchu odprisahal, že sa už nikdy k peknej žene neozve. Ona si to ale v poslednej chvíli rozmyslí a zahľadí sa mužovi do tváre.
„Majú prísť v piatok. Odkladá sa to už dva týždne. Človek si aj zvykne na to, že toho má plný byt.“
Muž prikývne. Vzápätí si uvedomí, ako uprene pozerá do jej očí, viac ako by sa asi patrilo. Raz mu ktosi povedal, že ľuďom sa nemá hľadieť priamo do zreničiek, lebo je to výzva k súboju, ale do priestoru medzi nimi. Asi tam, kde začína nos. Muž nechce vyzývať ženu k súboju, presúva teda svoj pohľad do medzery medzi jej očami. Žena si všimne, ako muž zaškúli a nebadane sa pousmeje. Muž postrehne, ako sa žena pousmiala a vysvetlí si to po svojom. Cestovnú tašku si prehodí do druhej ruky.
„Jozef, teší ma,“ podáva ruku žene, ktorá ju letmo stisne: „Anna.“
Jozef sa mimovoľne nakloní k Anne. Anna sa mimovoľne nakloní k Jozefovi.
Práve teraz by bol nasledoval zoznamovací bozk na obe líca. No kabína zostáva stáť medzi štvrtým a tretím poschodím.
Jozef: (zaškrípe zubami) Mám byť o polhodinu na stanici.
Anna: (mlčí)
Jozef: Skúsil by som niekomu zavolať, no nemám telefón.
Anna: (mlčí)
Jozef: Nemáte telefón?
Anna: (stláča zvonček) Mám telefón. Ale v tomto meste ešte nikoho nepoznám. Môžete si zavolať, ak chcete.
Jozef: Tiež nemám komu. Skúsite ešte raz suterén?
Anna stlačí tlačidlo s písmenom S. Výťah ostáva stáť. Rozmýšľa, kde asi nechala kľúče od bytu. Najskôr vzadu v aute. Snáď tam budú, pomyslí si.
Jozef: Ani zvonček nefunguje?
Anna: Asi nie, keď nikto nechodí.
Jozef: Znervózňujem vás?
Anna: Zle ste si to vysvetlili. Som len znepokojená.
Jozef: Aj ja som znepokojený. Zmeškám posledný spoj.
Anna: Ale no, to ešte stihnete.
V kabíne nastalo ticho. Anna sa tvári ustarostene. Jozef sa tvári nečitateľne.
„Pozývam vás k sebe,“ vyskočí z Jozefa veta, ktorú už nestihne zachytiť a uviazať k stĺpiku neuskutočnených zbožných prianí.
„Čo ma...?“
„Toto všetko, to nemôže byť náhoda. V živote som sa ešte nezasekol vo výťahu. A keď sa mi to v mojich štyridsiatich rokoch stane, tak ste tu so mnou práve vy. Som sám, aj vy ste sama. Čo by bolo správnejšie ako pozvať vás k sebe domov?“
„Ale, to nemôžem. Za tú trúfalosť by ste si zaslúžili facku."
„Robte, ako uznáte za vhodné.“
Anna vylepí Jozefovi letmé za ucho: „Musela som. Ostala by som vám to dlžná a cítili by sme sa zvláštne pri každom ďalšom stretnutí.“
„Ďakujem. A stále verím, že vás nakoniec predsa len prehovorím na tú kávu.“
„Tak už prestaňte!“
Jozef položí cestovnú tašku na zem, zohne sa a vyberie z nej malý prenosný kazeťák.
„Máte rada Sinatru?“
„Teraz?“
To už ale Jozef natešene vymieňa pásky: „Poznáte to, Cudzinci v noci, dvaja osamotení ľudia ...“
Na štvrtom poschodí je na chodbe vidieť hornú polovicu zaseknutej výťahovej kabíny a cez sklo siluety dvoch ľudí stojacich oproti sebe. Pieseň Strangers in the night nahlas znie.
Na treťom poschodí je vidieť dolnú polovicu kabíny a siluety ich nôh.
„Ak teraz poviete smiem prosiť, nikdy viac s vami neprehovorím,“ usmeje sa Anna.
Jozef sa zatvári prekvapene: „To som síce naozaj nemal v pláne, ale prečo nie. Slová sú v tejto chvíli zbytočné. Zatancujete si so mnou?“
Na treťom poschodí je spoza skla vidieť dva v rytme hudby tancujúce páry nôh. Pieseň doznieva.
Po chvíli dvojicu preruší ohlušujúci buchot prichádzajúci zhora. Jozef stíši hudbu.
Obaja načúvajú tlmenému kriku nahnevaného suseda: „Čo robíte s tým výťahom?!“
Zasmejú sa, potom Jozef zakričí: „Sme tu zaseknutí. Zožeňte domovníka.“
„Nezmeškali ste váš spoj?“ Ukazuje Anna Jozefovi svoje hodinky.
„Ten hlavný, prvý a posledný svojho druhu s medzipristátím na štvrtom a treťom poschodí, tak ten som, našťastie, stihol.“
„Na ktorom to bývate?“ pýta sa Anna.
„Na piatom.“
„Na piatom. Tento rýchlik sa mi začína páčiť.“
RSS Feed
