Akoby to bolo včera, čo sme spolu na brehu tichého koryta pozorovali malé priesvitné rybky. Veľká voda tam, na koniec jedného sveta, prišla celkom nečakane. Všetko, čo našla, sa razom stalo rekvizitou na jej javisku. Nejeden lamentoval a spínal ruky nad predstavením bláznivej divadelníčky. Ty si len povedal: "Najlepšie je to, čo si príroda sama zreguluje, aj voda.“
Raz si mi odtajil príbeh o mláďatku, ktoré sa stratilo mame jelenici. Našlo si Ťa v lese, a tak si ho priviedol k sebe na chalupu. Postavil si mu prístrešok, kúpil mlieko, zaobstaral prikrývky. No na druhý deň si ho už nedokázal prebudiť. Veľmi Ťa to zarmútilo. Tá neschopnosť človeka zmeniť zákon prírody, napriek vedomiu, že nie je správne sa proti nemu stavať.
Dnes bolí mňa, že som tú poučku nedokázala uprosiť, vymodliť zázrak, obrátiť nebo vierou naruby, aby mi Ťa tu ešte nechalo.
Dostala som ale možnosť byť pri Tebe až do poslednej chvíle.
Som vnučkou toho najlepšieho deda na svete. Rozprávkového, pre ktorého som bola ozajstnou princeznou, či som mala päť alebo dvadsaťdva rokov.
Možno si ani nevedel, ako si ma fascinoval, ako si ma svojou prítomnosťou celú premenil. Ale určite si vedel, čo k Tebe cítim, lebo za lásku k najbližším sa nečervenám. Obaja sme si ju vždy vedeli prejaviť.
"Nikto na vás nebude spomínať pre to, čo ste si mysleli a nevypovedali. Proste o silu a múdrosť, aby ste svoje myšlienky vyjadrili nahlas. Preukazujte priateľom a svojim najdrahším, ako veľmi vám na nich záleží." (Gabriel García Márquez)
Raz, keď príde zmierenie, napíšem o Tebe omnoho viac, s úsmevom a ľahkosťou. Tak, ako si pamätám na časy s Tebou. V tejto chvíli Ti s pokorou zapaľujem sviečku a ďakujem za život, v ktorom si pre mňa bol a vždy budeš jednou z pár najpodstatnejších bytostí na svete.
Aj dnes Ťa vidím, môj milý,
začesávaš sa
do oblohy,
až kým sa celkom nestaneš
maličkým jelenčekom,
čo sa na chvíľu
stratí
mame z dohľadu,
aby odkášal rukáv
z ostatnej Božej dlane.
Raz si mi odtajil príbeh o mláďatku, ktoré sa stratilo mame jelenici. Našlo si Ťa v lese, a tak si ho priviedol k sebe na chalupu. Postavil si mu prístrešok, kúpil mlieko, zaobstaral prikrývky. No na druhý deň si ho už nedokázal prebudiť. Veľmi Ťa to zarmútilo. Tá neschopnosť človeka zmeniť zákon prírody, napriek vedomiu, že nie je správne sa proti nemu stavať.
Dnes bolí mňa, že som tú poučku nedokázala uprosiť, vymodliť zázrak, obrátiť nebo vierou naruby, aby mi Ťa tu ešte nechalo.
Dostala som ale možnosť byť pri Tebe až do poslednej chvíle.
Som vnučkou toho najlepšieho deda na svete. Rozprávkového, pre ktorého som bola ozajstnou princeznou, či som mala päť alebo dvadsaťdva rokov.
Možno si ani nevedel, ako si ma fascinoval, ako si ma svojou prítomnosťou celú premenil. Ale určite si vedel, čo k Tebe cítim, lebo za lásku k najbližším sa nečervenám. Obaja sme si ju vždy vedeli prejaviť.
"Nikto na vás nebude spomínať pre to, čo ste si mysleli a nevypovedali. Proste o silu a múdrosť, aby ste svoje myšlienky vyjadrili nahlas. Preukazujte priateľom a svojim najdrahším, ako veľmi vám na nich záleží." (Gabriel García Márquez)
Raz, keď príde zmierenie, napíšem o Tebe omnoho viac, s úsmevom a ľahkosťou. Tak, ako si pamätám na časy s Tebou. V tejto chvíli Ti s pokorou zapaľujem sviečku a ďakujem za život, v ktorom si pre mňa bol a vždy budeš jednou z pár najpodstatnejších bytostí na svete.
Aj dnes Ťa vidím, môj milý,
začesávaš sa
do oblohy,
až kým sa celkom nestaneš
maličkým jelenčekom,
čo sa na chvíľu
stratí
mame z dohľadu,
aby odkášal rukáv
z ostatnej Božej dlane.