| lenkasejk |
|
|
Noc aj dnes
rozšafne rozťahuje svoje póry. Iba keď dýcha smútky, má lesklé oči. Vtedy sa z námesačných slov dostratena pára niť. A ona sa na posteli obráti naruby. Bojí sa urieknutia spoza viečok, čo zatlačila.
0 Comments
Rozospatá izba
vdýchla inoväť. Na stole sa lúhuje báseň. Obloha tlie, až pripaľuje cigaretu. Holuby zobákmi vyťahujú posledný nočný šev. Mláky sa chvejú, keď sa v nich rozsvecuje, keď sa v nich deň sieti ako škvrna od oleja pomaly a nežne, že si aj dúhy líhajú doň samé. Muž postáva pri okne, odchlipkáva z čaju slová na prehltnutie. Šálka prázdna ako hlava ochká. Nohy priviazané ku snu hrabú, hľadajú svoje miesto. Krčah objíma kyticu, kolená má podlomené. Muž náhle schová tvár pred samotou pod perinu. Do ponožiek odkladá rozvidnenie. |
 Slovami Janovica, rada čítam tých, čo sa smejú a plačú tou istou slzou.
Archív
February 2013
Kategórie |
RSS Feed
