Na pavučine v hornom rohu útlej miestnosti podriemkaval pavúk Lukáš. Svoj krehký plán zosnoval už po narodení. Predstava v jeho hlave mocnela s rozširujúcou sa pavučinovou zreničkou a s nestráviteľnosťou muchy, čo mu sadla na nos. Túžil natoľko húževnato, až tá predstava, ledabolo sa povaľujúca na dlážke, uchopila hodenú niť a on si ju námesačný, približne v čase medzi tretím a štvrtým snom, navinul k sebe. Stalo sa to, o čo sa tak snažil. Zneprítomnel. Sám ani nezistil, že sa niečo stalo. Svoju metamorfózu po prebudení jednoducho prehliadol a po čase celkom zabudol, prečo po nej tak túžil. Ostala mu len nepomenovaná úzkosť. Úzkosť odnikiaľ, ktorá sa aj v bezvetrí vlažne hompáľa pri srdci a nečakane kopne.
Žena: Na pavučine v tamtom rohu kedysi dávno podriemkaval pavúk. Zostalo po ňom len páperie z prachu. Visí zo stropu. Vidíte? S vaším príchodom sa rozhojdalo. Tam hore, do strán.
Muž: Pavučiny mi nikdy neprekážali. Táto izba je ale pre mňa pritesná. Nie je tu miesto pre stroj a neviem ani, kde by som vystavil svoju zbierku. Predstavoval som si to celé inak.
Žena: Vašu zbierku by sme mohli...
Muž: Uznávam ale, že je odtiaľto pekný výhľad. To v diaľke je jazdiareň?
Žena: Áno.
Muž: Kone mi nikdy neprekážali. Vezmem ju.
Žena: Prajete si upratať tú pavučinu?
Muž: Nechajte ma teraz osamote.
Žena: Uvarím teda čaj.
Muž podíde bližšie k oknu a skúmavo si prezerá krajinu. Po dlhej chvíli odstúpi a urobí pár prudkých pohybov, akoby nahnevane zatiahol neexistujúce závesy.
Muž: Narodil si sa, aby si sám seba poprel? Ukáž sa! Povedal som, ukáž! Tak čo, ešte stále odmietaš bojovať?
Ticho, ktoré nastalo, stína hlavy kľúčovým dierkam, a tie potom padajú do čaju zvedavcom na druhej strane gilotíny. Rozbitý čajový porcelán za dverami izby prehluší tichú, skôr pomyselnú, než vyslovenú otázku: Kto si?
Muž: Počkaj.
Muž otvorí dvere, za ktorými sa žena snaží čo najtichšie vyzbierať zo zeme kúsky drahého hosťovského setu.
Žena: Ja len, zdalo sa mi, že ste kričali....
Muž: Čítam nahlas svoje texty, rušíte!
Žena: Prepáčte... Texty?
Muž: Povedal som snáď niečo iné?
Žena: Á, texty, rozumiem. Teda, nie celkom, prepáčte, mám teda upratať tú pavučinu?
Muž: Nechceli ste pripraviť čaj?
Žena: Ach, samozrejme, hneď ho pripravím.
Žena za sebou zatvára dvere a muž chvíľu načúva jej vzďaľujúcim sa krokom. Obzerá sa.
Muž: Pýtal si sa, kto som? Môžem ti povedať iba to, kto určite nie som. Nie som tvoj anjel, ani tvoj spasiteľ. Z tej kaše, v ktorej si dobrovoľne uviazol, sa budeš musieť dostať sám. Samozrejme, pravdepodobné je skôr to, že sa to nikdy nestane. Je to celkom prosté. Možno tvoja snaha o nápravu ospravedlní predošlé mrhanie vlastným životom, a možno nie.
Pavúk: Prečo si prišiel?
Muž: Chcel som si zblízka obzrieť najnemožnejšieho pavúka v celom vesmíre.
Pavúk: Ja už dávno nie som pavúk.
Muž: Kto si teda myslíš, že si?
Pavúk: Mám štyri páry nôh, no nedokážem zosnovať novú pavučinu. Mám štyri páry očí, ale už sa nimi nedokážem pozerať na svet. Neviem loviť. Ja som odjakživa nevedel byť pavúkom.
Muž: Si uspokojený v sebaľútosti a nečinnosti. Odmietol si sa snažiť a čokoľvek chcieť. Ani si nezačal. Pravdepodobne to celé bude len mrhanie časom, ale sľúbil som si, že sa o to aspoň pokúsim.
Pavúk: Odíď, prosím. Kým si neprišiel, bol som šťastný.
Muž: Šťastný?
Pavúk: Kto si, že si len tak vtrhneš do mojej izby, s písacím strojom a hlúpou zbierkou nepotrebných mincí? Odkiaľ berieš právo súdiť môj život a vysmievať sa mi do tváre?
Muž: Tú tvoju už dlho neviem nájsť.
Pavúk: Ty votrelec!
Muž: Výstižnejšie je nazvať ma podnájomníkom.
Pavúk: Každý im nejako hovoríme. Tým, ktorí jedného dňa prídu a bez mihnutia oka zničia všetko, o čo sme sa snažili, lebo si myslia, že za tú almužnu na to majú nárok. Nevieš mi ani len povedať, kto naozaj si.
Muž: Teší ma. Som tvoja lepšia predstava o tebe samom.
Pavúk: Lepšia? Predstava?
Muž: O tebe samom.
Pavúk: Pekne ďakujem. Šedivý päťdesiatnik v podnájme, spisovateľ, ktorý najskôr nikdy nič nenapísal, no napriek tomu so sebou všade ťahá svoj zaprášený písací stroj. Nu-miz-ma-tik. Toto má byť nejaká lepšia predstava?
Muž: Zhmotniť sa bolo pomerne náročné, pretože si poprel akékoľvek predstavy. Neveríš svojim snom rovnako, ako neveríš sám sebe. Pre to ich radšej dobrovoľne v sebe umlčíš. Popravde, môžem byť, kým chcem. Dnes som tvoja predstava, zajtra budem iných.
Pavúk: Povieš mi, dočerta, načo si prišiel?!
Muž: Dôvod mojej návštevy bol celkom prostý. Prišiel som sa iba pripomenúť. A trošku ťa v tej mdlobe vyrušiť. Tam hore sú, predtým, než vyslovia verdikt, zvedaví, či to s takým strateným prípadom, ako si ty, ešte niečo dokáže urobiť.
Pavúk: Tam hore? Myslíš Boh? Ten neexistuje.
Muž: Boh tu na zemi občas prestáva existovať tým viac, čím je život biednejší a premrhanejší.
Pavúk: Môj život? Bol to jeden veľký omyl. Vyvesili ma na samý strop a povedali, ži. Je hlúpe, myslieť si, že čokoľvek dokážeme zmeniť, že naša snaha prinesie ovocie. Veď tu hore nemám ani len vlastný tieň. Som len bábka, slabá ani pavúk. Večne živý, a predsa nie. Stratil som sa pred rokmi natoľko, že sa už teraz sám nedokážem nájsť. Som odsúdený na toto beznádejné prežívanie, lebo som tak priehľadný, že ani smrť si ma v tom poslednom kúte nenájde. A ty si prišiel, aby si ma súdil. Ďakujem, nestojím o teba. Choď! Vypadni! Už nikdy viac nechcem o tebe nič počuť!
V izbe sa otvoria dvere, vchádza žena. Mužovi podáva najprv podšálku, potom šálku s presladeným čiernym čajom. Zapne vysávač a bez slova vyčistí každý kút. Keď končí s pavučinou, rýchlo prebehne dlážku a zastaví sa až pri mužových nohách.
Žena: Ak môžem, tie texty, vy ste spisovateľ?
Muž si odkašle a utrie pery do rukáva. Potom z vrecka vyberie mincu, vyhodí ju do vzduchu a chytí do dlane. Hlava.
Muž: Môžem vám nateraz povedať iba to, kto určite nie som. Nie som váš anjel, ani váš spasiteľ.
Žena: Na pavučine v tamtom rohu kedysi dávno podriemkaval pavúk. Zostalo po ňom len páperie z prachu. Visí zo stropu. Vidíte? S vaším príchodom sa rozhojdalo. Tam hore, do strán.
Muž: Pavučiny mi nikdy neprekážali. Táto izba je ale pre mňa pritesná. Nie je tu miesto pre stroj a neviem ani, kde by som vystavil svoju zbierku. Predstavoval som si to celé inak.
Žena: Vašu zbierku by sme mohli...
Muž: Uznávam ale, že je odtiaľto pekný výhľad. To v diaľke je jazdiareň?
Žena: Áno.
Muž: Kone mi nikdy neprekážali. Vezmem ju.
Žena: Prajete si upratať tú pavučinu?
Muž: Nechajte ma teraz osamote.
Žena: Uvarím teda čaj.
Muž podíde bližšie k oknu a skúmavo si prezerá krajinu. Po dlhej chvíli odstúpi a urobí pár prudkých pohybov, akoby nahnevane zatiahol neexistujúce závesy.
Muž: Narodil si sa, aby si sám seba poprel? Ukáž sa! Povedal som, ukáž! Tak čo, ešte stále odmietaš bojovať?
Ticho, ktoré nastalo, stína hlavy kľúčovým dierkam, a tie potom padajú do čaju zvedavcom na druhej strane gilotíny. Rozbitý čajový porcelán za dverami izby prehluší tichú, skôr pomyselnú, než vyslovenú otázku: Kto si?
Muž: Počkaj.
Muž otvorí dvere, za ktorými sa žena snaží čo najtichšie vyzbierať zo zeme kúsky drahého hosťovského setu.
Žena: Ja len, zdalo sa mi, že ste kričali....
Muž: Čítam nahlas svoje texty, rušíte!
Žena: Prepáčte... Texty?
Muž: Povedal som snáď niečo iné?
Žena: Á, texty, rozumiem. Teda, nie celkom, prepáčte, mám teda upratať tú pavučinu?
Muž: Nechceli ste pripraviť čaj?
Žena: Ach, samozrejme, hneď ho pripravím.
Žena za sebou zatvára dvere a muž chvíľu načúva jej vzďaľujúcim sa krokom. Obzerá sa.
Muž: Pýtal si sa, kto som? Môžem ti povedať iba to, kto určite nie som. Nie som tvoj anjel, ani tvoj spasiteľ. Z tej kaše, v ktorej si dobrovoľne uviazol, sa budeš musieť dostať sám. Samozrejme, pravdepodobné je skôr to, že sa to nikdy nestane. Je to celkom prosté. Možno tvoja snaha o nápravu ospravedlní predošlé mrhanie vlastným životom, a možno nie.
Pavúk: Prečo si prišiel?
Muž: Chcel som si zblízka obzrieť najnemožnejšieho pavúka v celom vesmíre.
Pavúk: Ja už dávno nie som pavúk.
Muž: Kto si teda myslíš, že si?
Pavúk: Mám štyri páry nôh, no nedokážem zosnovať novú pavučinu. Mám štyri páry očí, ale už sa nimi nedokážem pozerať na svet. Neviem loviť. Ja som odjakživa nevedel byť pavúkom.
Muž: Si uspokojený v sebaľútosti a nečinnosti. Odmietol si sa snažiť a čokoľvek chcieť. Ani si nezačal. Pravdepodobne to celé bude len mrhanie časom, ale sľúbil som si, že sa o to aspoň pokúsim.
Pavúk: Odíď, prosím. Kým si neprišiel, bol som šťastný.
Muž: Šťastný?
Pavúk: Kto si, že si len tak vtrhneš do mojej izby, s písacím strojom a hlúpou zbierkou nepotrebných mincí? Odkiaľ berieš právo súdiť môj život a vysmievať sa mi do tváre?
Muž: Tú tvoju už dlho neviem nájsť.
Pavúk: Ty votrelec!
Muž: Výstižnejšie je nazvať ma podnájomníkom.
Pavúk: Každý im nejako hovoríme. Tým, ktorí jedného dňa prídu a bez mihnutia oka zničia všetko, o čo sme sa snažili, lebo si myslia, že za tú almužnu na to majú nárok. Nevieš mi ani len povedať, kto naozaj si.
Muž: Teší ma. Som tvoja lepšia predstava o tebe samom.
Pavúk: Lepšia? Predstava?
Muž: O tebe samom.
Pavúk: Pekne ďakujem. Šedivý päťdesiatnik v podnájme, spisovateľ, ktorý najskôr nikdy nič nenapísal, no napriek tomu so sebou všade ťahá svoj zaprášený písací stroj. Nu-miz-ma-tik. Toto má byť nejaká lepšia predstava?
Muž: Zhmotniť sa bolo pomerne náročné, pretože si poprel akékoľvek predstavy. Neveríš svojim snom rovnako, ako neveríš sám sebe. Pre to ich radšej dobrovoľne v sebe umlčíš. Popravde, môžem byť, kým chcem. Dnes som tvoja predstava, zajtra budem iných.
Pavúk: Povieš mi, dočerta, načo si prišiel?!
Muž: Dôvod mojej návštevy bol celkom prostý. Prišiel som sa iba pripomenúť. A trošku ťa v tej mdlobe vyrušiť. Tam hore sú, predtým, než vyslovia verdikt, zvedaví, či to s takým strateným prípadom, ako si ty, ešte niečo dokáže urobiť.
Pavúk: Tam hore? Myslíš Boh? Ten neexistuje.
Muž: Boh tu na zemi občas prestáva existovať tým viac, čím je život biednejší a premrhanejší.
Pavúk: Môj život? Bol to jeden veľký omyl. Vyvesili ma na samý strop a povedali, ži. Je hlúpe, myslieť si, že čokoľvek dokážeme zmeniť, že naša snaha prinesie ovocie. Veď tu hore nemám ani len vlastný tieň. Som len bábka, slabá ani pavúk. Večne živý, a predsa nie. Stratil som sa pred rokmi natoľko, že sa už teraz sám nedokážem nájsť. Som odsúdený na toto beznádejné prežívanie, lebo som tak priehľadný, že ani smrť si ma v tom poslednom kúte nenájde. A ty si prišiel, aby si ma súdil. Ďakujem, nestojím o teba. Choď! Vypadni! Už nikdy viac nechcem o tebe nič počuť!
V izbe sa otvoria dvere, vchádza žena. Mužovi podáva najprv podšálku, potom šálku s presladeným čiernym čajom. Zapne vysávač a bez slova vyčistí každý kút. Keď končí s pavučinou, rýchlo prebehne dlážku a zastaví sa až pri mužových nohách.
Žena: Ak môžem, tie texty, vy ste spisovateľ?
Muž si odkašle a utrie pery do rukáva. Potom z vrecka vyberie mincu, vyhodí ju do vzduchu a chytí do dlane. Hlava.
Muž: Môžem vám nateraz povedať iba to, kto určite nie som. Nie som váš anjel, ani váš spasiteľ.
RSS Feed
