Dnes večer na zábradlí
odpočítava svitanie
pokoju, čo len príde.
Paličku po paličke.

Aj potme jej ruka pozná
každú chrastu
na starom železe,

ďalší dotyk
je vždy istejší a tlačí viac
tam.
Ešte si pripáli a v pľúcach
prestrie výdychu
na štedrú večeru,

zatiaľ čo
mama v kuchyni rukou žehlí
sviatočný obrus.
Posledné úpravy k dokonalosti.

Príborník sa zdá byť v tej chvíli
o plameň hrejivejší.

Zo všetkých poschodí
je siedme najvyššie, ale 
Monika
to ešte raz preráta.

Najprv hrad, neskôr látka.
Pripravený byť opäť na začiatku
látkou,

pieskom, ktorý básňam vtláča
do päty bodky, keď skúsia
prejsť po ňom bosé.