xxxx

Izba, 
v ktorej si kedysi 
česala mamine vlasy,
prerástla odvtedy
všetky svoje steny.

Zvliekla sa 
z podnájomných koží a
prerazila ako slepá 

mliečna korunka, 
keď si ju už nečakala.

Na obločnici 
spečatenej  meravou
plastelínou a  figúrkami 
z prezretých gaštanov

rátaš ako v riekanke
vlastné založené veky. 

Aj keď máš neskôr
cestou domov pocit, 
že si sa pohla,

je to vlak oproti,
čo sa rozhodol
o koreň precitnutý
odísť.