xxxx

Keď adresy
už nie sú natoľko 
adresné,
je aj straty ťažšie
stratiť.

Preto si ich vtláčame
do záhybov špičiek
a obradne ich prenášame

z brlohu do brlohu.

(Smútky tam čakajú 
predo dvermi
a štípu noc pod rebro,
kým je ešte mladá.

Neskôr jej ustanú
na prsiach a načúvajú
výdychom 
o dráhe a o mlieku,
ktoré sa po nej rozlialo,

ani čo by si niekto 
spomenul, 
prečo ho raz dávno
chcel oplakať.)

Ráno je múdrejšie
už nevečerať,

nájsť si vlastné
špičky, 
po sľuboch vyvetrať,
uzemniť tiene,
prehltnúť horkú slinu
možno vlastnú a
opäť raz
sprítomnieť 

menej, než adresne.