lenkasejk
  • Na úvod
  • Blog
  • ♥

Hudba je náš azyl

5/4/2011

1 Comment

 
ŠVEPES nie je na slovenskej  hudobnej scéne nováčikom. Okrem množstva koncertov má za sebou štvorčlenná ružombersko-banskobystrická hudobná zostava v zložení Hlavo (spev, gitara), Buko (klávesy), Momo (bicie) a Kubro (basová gitara)  už aj vydanie eponymného albumu.  Košičania si ich dnes mohli užiť na koncerte v Kasárňach v rámci podujatia Noc plná hudby. Vďaka Švepes bola táto noc plná strhujúcej rockovej alternatívy. Ešte pred koncertom sa so mnou Hlavo a Buko stihli porozprávať.  

Váš názov zaujme na prvé počutie. Predpokladám, že nie je inšpirovaný istým nápojom, ale je za tým niečo viac.

BUKO: Je za tým viac. Ale často je s tou minerálkou či inou „brbľavou“ vodou zamieňaný. Hlavo, nepoznáš?

HLAVO: Poznám iba kokakolu.

BUKO: Švepes je slovenská kapela, máme slovenské texty, aj názov sme chceli mať slovenský. Inšpirovali sme sa psom nášho cimbalistu. Mal takého švédskeho psa, ktorý namiesto štekania hovoril šve- šve.

HLAVO: Boli sme raz spolu na nejakej opekačke, a ten pes naozaj nebrechal, on „šveloval“!

BUKO: Zdeno s nami v začiatkoch hral, neskôr mal už iné povinnosti. Tak sme ho poctili kapurkovou pesničkou, ktorá sa volá po ňom, Zdeno Čistý. Veľké Z, veľké Č.

HLAVO: Zdeno nepil...

BUKO: .. Nepil, on si žil v inom svete.

Prezraďte teda o začiatkoch kapely viac. Ako si pamätáte na prvé koncerty, skúšobne, hudobné inšpirácie?

HLAVO: Začali sme, myslím, v pätnástich alebo šestnástich rokoch pomaličky hrávať to, čo nás bavilo, vychytávali sme si reefy. Z toho obdobia by som mohol spomenúť napríklad Red Hot Chilli Peppers, Nirvanu. Sú to také „začiatočnícke“veci v tom zmysle, že nimi prejde asi každý hudobník. Potom prišlo obdobie, keď sme už chceli kapelu niekam posunúť. Začali sme poškuľovať po nejakom ďalšom nástroji okrem gitary, basy a bicích, no a na našli sme tu, kolegu, Buku. (smiech) Odvtedy spolu hrávame. Sadli sme si ako ľudia. Veľa sa hádame, veľa si navzájom  nadávame, ale máme sa radi a takto chodíme spolu po celom Slovensku krížom-krážom hrávať pre ľudí.

Ako ste sa dostali k hudbe vy dvaja?

HLAVO: Ja som bol športovec, hrával som tenis. Raz ma starší chalani zobrali na gymplácky ples, kde som prvýkrát  počul pesničku Smells Like Teen Spirit. Spýtal som sa ich, čo to je, že to je strašne dobré a oni mi povedali: samozrejme, že to nepoznáš, že to je toto a toto. Keď som to doma na španielke vybrnkal, hneď som chcel elektrickú gitaru. Takto som skončil so športom. (smiech)

BUKO: Pamätám si jeden konkrétny moment. Mal som tri alebo štyri roky a zaspával som u nás doma, ešte ako šteniatko, na manželskej posteli. Môj otec chytil do ruky husle a začal si na nich ako na gitare brnkať nejaké akordy. K tomu začal spievať nejaké: Hey Jude, don´t make it bad... Odvtedy si túto pieseň pamätám. Potom som počúval platne, vinylové zázraky.  Beatles mi dlho vŕtali v hlave. Začal som sa ich učiť hrať na klavíri, a tak sme tu. (smiech)

Hudbu máš teda doslova v krvi...

Áno, otec je hudobník, aj keď z iného súdka.  Ako jazzman  ma určite po večeroch preklína, že som sa dal na to, čo robím.

V apríli ste nahrali rovnomenný debut Švepes. Aké sú pocity po krste?

BUKO: Úplne fantastické, hrali a krstili sme v Bratislave, v klube Martina Valihoru. Za krstných rodičov sme si zavolali chalanov z kapely Para. Bolo to veľmi príjemné a myslím, že to dopadlo dobre.

Prišli už prvé ohlasy zo strany publika?

 HLAVO: Stále na ne čakáme, pretože, predsa len, CD je nové a musí sa nejako dostať medzi ľudí. Snažíme sa, niekde ho dávame, inde predávame.

Už predtým, než vyšiel album, ste ale zverejnili niektoré svoje pesničky na webe. Takto ste sa rýchlo dostali medzi ľudí vy ako kapela a našli ste si medzi nimi priaznivcov.

HLAVO: Určite je to cesta a my veľmi radi budeme vešať svoje pesničky na net aj naďalej. To, či budú na free download, alebo nie, o tom už rozhoduje vyššia moc.

Hlavo, ty si dvorný textár kapely. Máš nejaké rituály pri písaní?

Vždy som si predstavoval, ako sa píšu texty: sedíš s fľašou vína zatvorený niekde v komôrke a píšeš perom do starého zošita. Moje texty ale vznikajú úplne hocikde. Bývam dosť ďaleko od mesta, takže chodím tam aj späť pešo popri rieke Váh. A vtedy ti hocičo napadne. Som inšpirovaný chalanmi, kapelou, životom, úspechmi, láskami, neláskami, hádkami. Tým, ako vidíme tento svet. Snažíme sa písať texty o tom, čo si myslíme.

Takže aj ostatní členovia kapely majú k textom čo povedať...

BUKO: No, máme zakaždým určité typy komentárov, ale tak je to u nás pri všetkom, či už sa tvoria texty alebo muzika. Svoje si do toho povie každý.  Sme predsa v kapele štyria mušketieri! (smiech)

V roku 2009 ste koncertovali so ženevskou kapelou Downless.  Aká bola táto spolupráca a čo vám dala?

HLAVO: Keď nás oslovil jeden kamarát z Banskej Štiavnice, že má kamarátov vo Švajčiarsku, kde hrával aj on so svojimi projektami,  tak sme boli veľmi radi. Mali sme príležitosť zahrať si s chalanmi z cudzej krajiny, previesť ich po Slovensku a viac sa navzájom spoznať. Štýly síce žánrovo natoľko nesedeli, pretože hrajú punkrock. Oni ale toto slovo veľmi pekne obohatili. Spolupracovalo sa nám dobre a zlepšili sme si angličtinu.

BUKO: Myslím, že sme sa s chalanmi hlavne osobnostne zblížili. A zažili sme skvelé párty! Aj tu v Košiciach sme hrali, bolo to super.

V Košiciach hráte po čase opäť vrámci Majstrovstiev. Páčia sa vám Kasárne ako miesto, kde môžete prezentovať vašu tvorbu a ako priestor pre umenie vo všeobecnosti?

HLAVO: Mne osobne sa tu strašne páči! Priestory sú úžasné, vybavenie skvelé, organizátori sú skvelí. Niekedy mám však pocit, že sa toho deje až príliš a ľudia akoby si možno nevedeli medzi tým vybrať.

BUKO: Ja mám na Kasárne aj celý Kulturpark veľmi pekné spomienky. Hral som tu už s viacerými projektami a zakaždým som si ten super pocit vzal so sebou domov.  U mňa OK.

Vašu tvorbu sami označujete ako alternatívny rock. Má podľa vás súčasná slovenská alternatívna hudobná scéna čo ponúknuť?

HLAVO: Je skvelé, ak chcú mladí ľudia hrať a nezáleží im na nejakých peniazoch a iných takýchto veciach. Kapely rastú ako po daždi a stále je viac a viac pravdepodobné, že prídete na koncert neznámej kapely a poviete si, že to nebolo až také zlé. Veľmi veľa mladých ľudí hráva. Všade sa hráva, od  popu cez rock´n´roll, až po úžasné electro, ktoré teraz na Slovensku vzniká a je už oceňované. Veľmi sa nám to páči. My sa sami nezaradzujeme do nejakého komplexného štýlu.  Pravdou je, že sme sa teraz, čo sa týka hudby, ukľudnili a viac sme sa ponorili do textov. Všetci hráme hudbu, ktorá nás baví a je to skôr o tom, či si sadneš s tou-ktorou kapelou ľudsky. Posudzovať sa podľa hudby je blbosť.

BUKO: Ja mám na slovenskú alternatívnu scénu taký širší nadhľad, pretože sledujem jej vývoj od tých 60-tych rokov. Myslím si, že na nej máme čo povedať aj my.

Za domovské mesto kapely Švepes môžeme označiť Ružomberok, aj keď nie všetci ste odtiaľ. Aké je tam umelecké podhubie?

HLAVO: V Ružomberku je zvláštna mentalita. Ľudia síce chcú, ale vždy to skončí pri rečiach a pive. Už dlhšiu dobu to ani nejako nesledujeme. Je tam ale dobrá metalová krčma, kde sa hráva po večeroch Kabát. (smiech)

BUKO: Ja som Banskobystričan, vidím to inak, z nadhľadu  ponad  Nízke Tatry. Vždy keď sa v Ružomberku cez víkend ocitnem, tak sa tam niečo deje. Či už divadlo, nejaká trsačka alebo metalistické mecheche.  Pravdou je, že nie vo veľkej miere.

Takže v Ružomberku skúšate cez víkendy?

HLAVO: Tak. Teraz skúšame menej, ale vždy sa to nejako dá. Myslím, že dve zodpovedné skúšky za týždeň sú v pohode.

BUKO: Je super, keď sa všetci zlezú od Košíc, cez Blavu, Bystricu až do Ružomberka, kde riešime svoje veci a po večeroch máme kľudík. Je to taký azyl po týždni v práci.

O chvíľu je tu leto a festivalová sezóna. Kde vás môžeme vidieť, na čo sa môžeme tešiť?

HLAVO: Stále pracujeme na rozosielaní mailov a telefonátov, lebo chceme celé leto plnohodnotne hrať. Teraz konkrétne ešte nevieme, čo nás čaká, musíme dostať odpovede.

BUKO: Zatiaľ je potvrdený Papuča Fest pri Považskej Bystrici, Sliačske rockové leto na strednom Slovensku, Donovaly Fest, RK Fest, a rôzne akcie po námestiach v rámci celého Slovenska. Snažíme sa rozhodiť siete, kde sa dá.
      
Tak nech je Švepes azylom nielen pre vás na pódiu, ale aj pre tých, čo stoja pod ním. Držím palce a ďakujem za rozhovor :)

CHALANI: Ďakujeme aj my!


Picture
Revolta v žurnalistike podľa Švepes. Ale pýtala som sa naozaj ja :)
Picture
Picture
Picture
1 Comment

Našlo sa... na ceste do Jedného sveta

5/3/2011

0 Comments

 
Ozveny fesivalu dokumentárnych filmov Jeden svet priniesli aj tento rok do Prešova nie jeden zaujímavý príbeh. Bolo čo pozerať, koho počúvať a nad čím premýšľať. Jedným z tohtoročných hostí filmového festivalu bola etnomuzikologička Jana Belišová, ktorá návštevníkom porozprávala o svojich zážitkoch z natáčania dokumentárneho filmu Mareka Šulíka a Jany Kovačíkovej Cigarety a pesničky. Autorka hudobného projektu AfterPhurikane Giľa zbiera starodávne rómske piesne. Nasledujúci rozhovor bude nielen o nich. Bude aj o tých, ktorí si ich dodnes spievajú.
Picture
(Ozveny Jedného sveta. Jana Belišová predstavuje sprievodné CD k filmu Cigarety a pesničky.) 
Film Cigarety a pesničky mapoval príbeh hudobného projektu AfterPhurikane Giľa, ktorý zavŕšilo dokončenie albumu. Na spoločnom diele pracovali profesionálni hudobníci spolu s Rómami z osád, ktorí sa s hudobným talentom narodili, ale nijako zvlášť ho nerozvíjali. Bola táto skúsenosť pre nich aj formou osvety, alebo to vnímali skôr ako spestrenie?

Na to má asi lepší náhľad Marek Šulík, napriek tomu, že je režisér, nie hudobník. Skonštatoval, že Rómovia sú zo stretnutí s Jozefom Luptákom (violončelista, pozn.aut.) alebo Borisom Lenkom (akordeonista, pozn.aut.) nadšení. Očividne sa tešia, že sa posúvajú niekam do inej roviny, ale keď sa vrátia domov, tam to so sebou už neprinesú. Hrajú si naďalej to svoje, ktoré im je najbližšie. Síce sa touto spoluprácou rozvíjajú, ale doma to nepoužívajú. 

V akej miere teda starodávne rómske piesne, ktoré projekt verejnosti predstavil, odzrkadľujú skutočnosť, ktorú dnešní Rómovia žijú?

Myslím, že veľmi. Na Slovensku Rómovia žijú veľakrát biedne a izolovane, veľa sa toho u nich nedeje. Hudba a piesne sú pre nich, naopak, radosťou a očistou. Keď sú smutní, aj ich piesne sú smutné. Sú veľmi emocionálni. Sami by to pravdivejšie, než pesničkou  nevyjadrili. Tieto piesne sú pre nich, napriek tomu, že význam hudby sa v ich spoločnosti mení, ešte vždy veľmi dôležité.

Zvyknú sa „obyčajní“ Rómovia porovnávať s tými, ktorým sa podarí preraziť napríklad v hudobnom svete?

Je to odstupňované. Tí úplne jednoduchí, ktorí majú k úspešným nezmerateľnú vzdialenosť, ich obdivujú, u tých, ktorí sú k úspechu bližšie, cítiť aj závisť.

Túžia žiť inak?

Ja som sa o ich túžbach rozprávala najmä s mladými dievčatami. Mali veľmi jednoduché sny, chceli by sa dobre vydať, ich muži by nemali piť, nemali by ich biť, chceli by mať pekný murovaný dom a dve deti. Ale máloktorej sa to, bohužiaľ, podarí.  Keď hovorím so staršími vydatými ženami, tvrdia mi, že to dôležité v živote majú, napriek tomu, že ich sny sa im celkom nenaplnia.

Veľakrát ale počujeme Rómky tvrdiť, že sú nespokojné so životom.  No neurobia nič, aby to zmenili. Čo im bráni odísť od muža tyrana a pokúsiť sa začať žiť inak, lepšie?

Je to dôsledok istej tradície, aj pocitu istoty a zaradenia. Skúste si predstaviť, čo by vôbec mohla táto žena urobiť, ak by odišla. Žije v osade, má šesť detí. Nemá kam odísť, ani čo robiť...

... Myslíte si, že je to pre ňu jediná možnosť?

... V podstate áno. Práve preto, že sociálna situácia je u nich taká, aká je, cítiť tam väčšiu potrebu držať spolu napriek všetkému. 

Ako prijali vás ako ženu Nerómku medzi seba?

Ktorí ako. Ale myslím, že celkom dobre. Niektorí muži mali v začiatkoch predsudky, ale postupne, keď sa vzťahy viac prehĺbili, som sa aj s nimi dokázala dobre porozprávať. Keď som ešte bola slobodná a bezdetná, tak to bolo všelijaké, lebo žena bez dieťaťa je u Rómov iba prísľub do budúcnosti (smiech). Keď som neskôr mala syna, jeden starý Róm zo Žehne povedal: „Tak už aspoň to jedno, no...“ Už som mu stála aspoň za rozhovor. (smiech)

Spoznali ste počas ciest a nadväzovaní kontaktov príbehy, ktoré by stáli za to stať sa samostatným námetom pre dokumentárny film?

Nemusím ísť ďaleko, aj protagonisti filmu Cigarety a Pesničky prežili zaujímavý život. Napríklad Irenka Pokutová. Má osem vlastných detí a dve ďalšie si adoptovala, pretože sa o nich nemal kto starať. To sú, myslím si, silné príbehy. 

Kam ďalej sa ešte posunie projekt AfterPhurikane Giľa?

Chceme sa znova stretnúť a viac sa vzajomne zohrať. Samozrejmosťou sú aj ďalšie koncerty. Plánujeme tiež prizvať ku projektu aj ďalších ľudí a chceli by sme nahrať nové piesne. 

 

0 Comments

Katarína Ivanovna

4/30/2011

0 Comments

 
           Nie som divadelná kritička. Som iba kritička, ktorá už nejaké to divadelné pravé orechové videla. A tak sa s vami podelím o svoju najnovšie vyrušenie predstavením Katarína Ivanovna. Zanechalo vo mne obrovskú pocitovú hrču. 

            Bola to moja prvá návšteva Divadla Alexandra Duchnoviča v Prešove vôbec. A prvé predstavenie v rusínskom jazyku, v tom blízkom jazkyku, ktorým sa rozprávajú moji starí rodičia medzi sebou, keď o niečom horlivo diskutujú a celkom pri tom zabudnú na okolitý svet.

            Už pri vstupe do sály ma zaujala jedoduchá scéna, v ktorej dominovali čisté línie tvarov. Naznačovali, že scénografické prevedenie a výprava nebude prvoradá, bude iba dotvárať to dôležité, čo nám pravdepodobne budú hovoriť. Bude hovoriť.

            Vladimíra Brehová, a veľmi dobre. Pôsobivá herečka ma zaujala už pri jej prvom pohľade do publika. Bol intenzívny, znepokojujúci a dlhší, než by sa očakávalo od priemerného pohľadu herečky smerom k obecenstvu. Bolo v ňom, ešte predtým, než sa vôbec začal rozvíjať dej, zúfalstvo, bolesť, smútok a chaos.

            Potom to prišlo. Prvé výčitky adresované obecenstvu striedali spomienky na život a mladosť utrápenej, ale napriek tomu veľmi silnej ženy, ktorá pred nami stála so všetkými svojimi smútkami, aby nás nimi opľula a priviedla do rozpakov, a vzápätí dojala. Scéna sa nasvietila a povedané dostalo v okamihu aj vizuálnu podobu. Tieňohra bielych kulís, vrhaná na provizórnu stenu, ktorá vymedzovala priestor pre hru, bola jednoduchá, ale úchvatná. Tiene rámov usporiadané vedľa seba evokovali nielen viaceré reality, ktorými putovala Katarína počas svojho monológu, ale zároveň veľmi účelne ako okná miestnosti dotvárali priestor, v ktorom sa odohrávala smútočná slávnosť. Kulisy samotné taktiež slúžili nielen ako dvere jednotlivých izieb, ale zároveň ako prechody v samotnej Kataríne- otvárala divákom svoje vlastné komnaty. Katarína sa tak pomedzi kulisy premiestňovala nielen v časopriestore, ale aj sama v sebe, kde sa zároveň strácala. Rovnako tvar kulís môže vypovedať o jej neschopnosti vymaniť sa z limitov a hraníc, z rámcovania minulosťou, ktoré ju obmedzovalo. Už len obhájenie vlastného aristokratického statusu môžeme vnímať ako jej neschopnosť prekročiť tento tieň. A nielen to, Katarínu vlastná minulosť dobieha napriek jej snahe o vysporiadanie sa s vlastným osudom. 

            Divák postupne zisťuje, že dôvodom smútku nie je len tragická smrť manžela, ale najmä udalosti, ktoré jej predchádzali. Herečka už v úvode stiera akúkoľvek hranicu medzi ňou a publikom. Diváci sú teda chtiac-nechtiac vtiahnutí do hry. Herečka ich pozicionuje do úlohy akejsi zvedavej, ale najmä neželanej poroty, pred ktorou sa obhajuje, ktorú osočuje a na ktorej si filtruje vlastnú bolesť. Nevie rozlíšiť skutočnosť od predstáv, je zmätená.

             Jej monológ dostáva nový rozmer príchodom jej troch detí. Zhmotnenie Kataríny ako matky vnáša viac pochopenia a súcitu do jej príbehu. Detské výkony sú primerané veku, nie sú rušivé. Za mimoriadne silný som považovala moment, keď najstaršia Poľa chce namietať na rozhodnutie matky, pri večeri sa postaví od stola, pozerá na ňu, ale nie je schopná nič povedať. Deti matku poslúchajú, aj keď vidia, že nie je všetko v poriadku a nesúhlasia s jej nápadmi na hranici so šialenstvom.

Pôsobivý a dojemný je tiež rozhovor Kataríny s predstavou svojej nevlastnej dcéry, ktorý je zároveň ťaživým priznaním sa k tomu, že Soňu v dôsledku finančnej núdze priviedla k prostitúcii. Katarína sa utieka k jej obrazu visiacemu na stene, ktorý je zobrazený jedným z tieňov vrhnutým rámom na bielu plachtu.

            Vizuálne nádherná je časť, kde matka počas večere zapaľuje sviečky a tie horia na scéne rozložené v priestore. Tiene sa zrazu množia, prelínajú, zlievajú, čo evokuje snovosť, v tej chvíli nič nie je čiernobiele, existenčné problémy a ostré rohy  minulosti mäknú pod teplom hrejivej spomienky na otca, ktorý je symbolizovaný perníčkom v Poliných rukách a o ktorom sa práve vtedy dozvedáme, že napriek nerestiam, ktoré mal, bol vždy milujúcim otcom.

Scény, kde sú deti nútené žobrať, hovoria o tom, akej povahy bol Katarína a aké hodnoty vyznávala. Predovšetkým chcela urobiť všetko preto, aby jej rodina nestratila tvár aristokracie. Akoby chcela svetu ukázať: Aha, čo sme nútení pre vašu ľahostajnosť podstúpiť!

Kolotoč začína byť čoraz neznesiteľnejší, matka stráca prirodzený pud a v poslednej chvíli akoby zabudla na deti. Vlastnú smrť, ktorú v úplnom závere predstavenia víta, považuje za vykúpenie z trápenia.  Pre nás v hľadisku to bolo sklamaním a dôvodom na stendingovejšn zároveň.

           

0 Comments

Prešovskí študenti podporujú hokejistov hudbou

4/28/2011

0 Comments

 
Kapela Press Off, ktorá si Šarišskú metropolu ukryla aj do názvu, nahrala pieseň Na ľade sme pánmi. Prešovská hudobná formácia chce skladbou vyjadriť podporu slovenskému reprezentačnému tímu na Majstrovstvách sveta v ľadovom hokeji.   

Peter Dzurilla, šéf študentskej internetovej televízie Mediálka TV, ktorá k piesni vytvorila videoklip, zdôraznil okolnosti vzniku pesničky a to, že sa na nej nepodieľali profesionálni hudobníci či filmári. „Nechceme v žiadnom prípade suplovať hokejovú hymnu, pretože hokejová hymna je na Slovensku len jedna a je ňou pieseň Nech Bože dá. Chceli sme len dobrou hudbou vyjadriť priazeň našim hokejistom. Jedinečnosť tejto piesne je v tom, že ju robili študenti pre študentov, a to s minimálnymi nákladmi. "

Autorom textu je líder kapely Pali Balog (spev). Spolu s ďalším členom Mikym Balíkom (klávesy) v júni 2010 kapelu založil. Napriek personálnym zmenám, ktoré neskôr nastali, obaja v kapele zotrvali dodnes.  Samotný spevák sa k hudbe dostal pomerne neskoro. „Ešte v druhom ročníku na vysokej škole som ani nevedel, že viem spievať. Až kamoši hudobníci, s ktorými som býval, ma k hudbe pritiahli a ukázali mi, čo muzika dokáže robiť s človekom a čo prináša do života. Tak som si začal spievať a bavilo ma to. Neskôr mi aj kompetentní povedali, že to nie je až také zlé."(smiech)  Od piesne Na ľade sme pánmi očakáva, že bude akýmsi začiatkom vlastnej hudobnej tvorby kapely, ktorú tvoria ešte ďalší dvaja členovia,  Štefan Lapoš (bicie) a Martin Mularčík (basgitara). „Dúfame, že si nás niekto všimne, vypočuje si to a bude sa mu to páčiť.  Je to debutová skladba kapely Press Off, plánujeme vytvoriť výbornú hudbu, ktorú dáme na CD-čko a to budeme posúvať ďalej ľuďom.Chceme sa angažovať v pop-rockovom štýle."


Picture
Tlačová beseda, ktorou kapela Press Off 27.04. predstavila pieseň Na ľade sme pánmi verejnosti. Zľava: šéf Mediálky TV P.Dzurilla, členovia Press Off P.Balog, M.Balík, Š.Buzogaň.
0 Comments

Vyjarnilo sa (mi)

4/22/2011

0 Comments

 
Jar prišla. Ale o tom netreba čítať, pozerajte. 
0 Comments

Najobľúbenejšie miesto

4/4/2011

0 Comments

 
  
         Je zaujímavé, ako jeden priestor dokáže byť natoľko výnimočný pre troch ľudí súčasne. Ako ich myšlienky dokáže v jednom bode spojiť. Tri ženy, tri generácie sedia na jednej posteli, každá si tu, vo vlastnom svete, pravidelne programuje myseľ na jar. 

            Pamätám si, že už odmalička ma mamina detská izba čímsi fascinovala. Možno to bolo samotnými zaujímavými vecičkami a gýčovinkami, ktoré dodnes zaberajú prachu miesto na poličkách.  Žena s ružou pri perách vygravírovaná do neveľkého kusa pliešku, ktorá sa mi aj dnes, a iba mne, podobá na mamu. Tanečnica nekonečne sa točiaca okolo svojej osi na benátskej gondole. Porcelánová baletka schúlená do klbka. K tomu obrovská knižnica. Na názvoch kníh som si ako dieťa z postele precvičovala čítanie. Vtedy som ešte nevedela, že meno M-á-r-q-u-e-z  bude neskôr v zozname najlepšieho, čo som kedy čítala, dlho na prvom mieste.  Huňatá deka na rozťahovacej posteli, rovnaká, akú vidieť na starších fotografiách z hociktorého slovenského rodinného albumu. Poznáte tie obrázky, máte ich doma vy aj my, je na nich rovnako tlmené svetlo aj tóny farieb. Podobne sedíme alebo stojíme, pri svetle sviečok na torte ukazujeme do objektívu tri prsty, v pozadí vidieť podobný nábytok. Potom hračky, tiež rovnaké, aké mali v tej dobe všetci. Ceruzky a farbičky, ktorými kreslili mama s ujom a neskôr ja s bratom. Dodnes sú uložené v najkrajnejšej hornej zásuvke naľavo. Ujove maľby, ktoré nám ako deťom nechceli ukázať, lebo by boli pre nás príliš hrôzostrašné. Neskôr som zhodnotila, že boli akurát tak príliš dobré.  

            Keďže sme v tej izbe do mojich dvoch rokov aj bývali, mám odtiaľ svoju prvú spomienku vôbec.  Ležím v drevenej zamrežovanej postieľke. Kričím na uja, nech ma z nej vyberie. Oslovujem ho Momko. Prichádza do izby s dlhou čiernou bradou a vezme ma na ruky. Tú bradu mal len vtedy, nezvečnenú na žiadnej z fotografií. Keď mu to dnes rozprávam, nevie pochopiť, ako si to môžem pamätať a vysvetľuje si to živým zosobnením cudzieho rozprávania. Ale kdeže, milý Momko. 

            Babka mi minule povedala, že keď chce na chvíľku zrelaxovať, len tak si sadne do tej izby a premýšľa. „Je to najobľúbenejšie miesto v byte,“ hovorí. Niečo podobné povedala raz aj mama. Vraj ani byt, v ktorom bývame teraz, nemá tak rada, ako túto svoju izbu. Ani jedna z nás nevie pochopiť, kde sa berie tá energia, ktorá sa odtiaľto rokmi nevytratila a čo presne je na tej izbe tak úžasné. Niektoré veci možno ani pomenovať netreba. 

0 Comments

Rádiá, na rely!

3/31/2011

0 Comments

 


Súťaž, ktorá na Slovensku vypĺňa nevšedný priestor. Na hranici hry a práce, amatérstva a profesionality, alternatívy a komercie aj dnes prežívajú internátne rozhlasové štúdiá, ktoré sa vďaka novým technológiám tešia priazni nielen študujúcich poslucháčov. Už po siedmykrát sa nadšenci pre túto prácu stretli v dňoch 24—27.marca na celoslovenskej súťaži Rádiorallye 2011, už po siedmykrát v inom meste. Tentoraz dostalo za úlohu súťaž v spolupráci so Slovenským rozhlasom a Slovenskou spoločnosťou elektronikov organizačne zabezpečiť ružomberské internátne rozhlasové štúdio Pulz. 

            Je niečo po trinástej a ja dobieham na autobusovú zastávku. Že meškám, nie je nič neobvyklé. Tentoraz, našťastie, spolu so mnou mešká aj doprava, a tak stretávam dvoch členov a zhodou okolností aj šéfov nášho Rádia PaF. Hlavný, Matúš, netrpezlivo prekračuje na mieste a spolu s vedúcim technikov Jergušom preberajú, či vzali všetko potrebné. Simulácia živého vysielania je spolu s disciplínou novinárčiny v teréne stála kategória a aj tento rok chceme ukázať to najlepšie z toho, čo v éteri dokážeme. Vzali všetko, čo mohli, objednaný audiorekordér sa pre objektívne skutočnosti zdržal v Japonsku. Ostatných deväť členov nás už čaká na stanici. Prichádza tridsaťosmička, nastupujeme, rallye sa môže začať.

            Na železničnej stanici naša skupina púta pozornosť nielen početnosťou, ale aj dobrou náladou. Tešíme sa, a primerane radosti sme aj hluční. Minuloročná RR, ktorú organizovalo naše rádio v Prešove, nasadila vysokú latku nielen počtom diplomov v rukách domácich, ale najmä skvelou atmosférou. Ja som to všetko vtedy zažila prvýkrát. Tentoraz nijaké povinnosti. Organizácia je v rukách iných, my si môžeme nasledujúcich pár dní naplno užiť. O necelú polhodinku už cestujeme, smer Ružomberok.

            Po tom, ako dorazíme do cieľa našej cesty a zamrzneme na autobusovej zastávke čakajúc na spoj, ktorý nás dovezie k internátom (dobre mi mamka radila, vezmi si zimný kabát, Ružomberok je vždy o nejaké tie celziové stupne pozadu), o necelé dve hodiny už odmŕzame na intern(átn)ej socializačnej akcii, kde najviac skloňované sú práve názvy deviatich ierešiek, ktoré poctili súťaž svojou prítomnosťou. Najfrekventovanejšiej otázke „Ahoj, ty si z ktorého rádia?“ tak kontrovala druhá: „Z PaFka/ Šturka/ X-u/ Deviatky/ Tlisu/ Pulzu/ Inra/ Aetteru/ Rapeša, a ty?“

            Veľa sme toho nenaspali a piatkové raňajky boli tu, aj dvojité, ak ste si vypýtali. Priestory Katolíckej univerzity, kde sa celá súťaž odohrávala, boli také, že sánky sme si mnohí zatvárali ručne a štípali sa do zátylku, či sme naozaj v škole. Veľmi pekné. Dokonca som v jednej chvíli mala pocit, že dvere sa mi nielen samé otvorili, ale aj pozdravili. Nie. To bola len recepčná.

            O pol jedenástej už štartovali odposluchy. Náročnosť počúvania si tí, ktorí to nezažili, asi ani nevedia predstaviť. Do šiestej večer s krátkou obedňajšou prestávkou sedíte v jednej miestnosti, počúvate a hodnotíte súťažné nahrávky zaslané do kategórií A-I. Máte možnosť porovnávať sa s ostatnými. A toto porovnávanie zďaleka neprinieslo také jednoznačné závery, ako pred rokom. Akoby sa každé z rádií vyprofilovalo.  Kým my sme hviezdili v prejave, Rádá X a 9 boli omnoho zdatnejšie v technike. Počas odposluchov bola prítomná aj odborná porota, ktorú tvorili zástupcovia Slovenského rozhlasu, Rádia Expres, Fun rádia a rádia Jemné melódie. Keď Ľuboš Kasala, zastrešovateľ súťaže a programový manažér Slovenského rozhlasu, ohlásil poslednú zvukovú nahrávku, mnohí sa už tešili na večer. Marianna Buzmová, vedúca IRŠ Pulz, vyvrátila špekulácie, ku ktorým viedol bližšie nedefinovaný popis večernej akcie v programe. Tak predsa, diska, pokračujúca socializácia a stúpajúci počet žiadostí o priateľstvo. Tak-tak-tak to má byť! (Zvučka PaF, pozn.aut., aut. je tiež paf.)

            Konečne sobota, konečne disciplíny, na ktoré som sa najviac tešila. Fonorallye a Live vysielanie. Tá prvá odštartovala už o deviatej, hneď ako šéf vyžreboval dve témy a povedal nám ich. A tak sme sa ešte počas raňajok rozdelili do dvoch družstiev. Kto sa smeje naposledy, ten sa smeje najlepšie a Chcel/a by som to zažiť ešte raz. V mojej skupine sme vymýšľali štruktúru reportáže pre druhú tému. Tri hodiny na vytvorenie ucelenej nahrávky nie je veľa. Zatiaľ čo ja som pracovala na úvodnom a záverečnom slove, Elly s Tinou nahrávali v teréne respondentov do ankety. Nie raz sme počas tých troch hodín po vypočutí materiálu pozdravili audiorekordér do Japonska. Výsledok ale nebol natoľko zlý, ako sme ho prorokovali.

       Nahrávku sme odovzdali doslova o päť minút dvanásť. Nasledoval odposluch, hodnotenie. A potom dlho očakávaná kategória, v ktorej sme minulý rok nemali konkurenciu. Živé vysielanie. Pred rokom ho predviedli skúsené spíkerky Eya a Blaža, tento rok sa tejto neľahkej úlohy zhostili Lenka, Žužu a správar Weasley.
Picture
(Pred živým vysielaním. Zľava: Weasley, Matúš, Lenka, Žužu, Jerguš, v strede Bob PaFtus von Rádius)

          Vysielanie som videla naživo zo štúdia, keďže som presvedčila Lenku a Žužu, že chcú, aby som im odtiaľ urobila pekné fotky. A tak som sa na chvíľku zatvárila ako dvorná fotografka a celý ten frmol som mala na dotyk ruky. Ostatní si ho pozreli sprostredkovane cez stream a videoprojekciu v posluchárni. Dievčatá zvládli na výbornú nielen seba, ale aj menšie technické problémy, ktoré naše vysielanie sprevádzali.  Možno preto, že aj tohto roku mali pri sebe Bob PaFtusa von Rádiusa, ktorý nad nimi držal svoje ochranné pichliače. Kaktus, ktorý je v rádiu odjakživa, zažil svoju prvú RádioRallye v Nitre roku 2009 a odvedy sa stihol už aj presadiť.

            Nasledoval poučný workshop s odbornou porotou, kde sa každý mohol individuálne pýtať. Kadečo sme sa dozvedeli a aj to zužitkujeme. A potom opäť socializácia, počas ktorej sme počúvali Nočnú Pyramídu na Slovenskom rozhlase, naživo vysielanú priamo z Ružomberka a celú venovanú RádioRallye.

            Slávnotné vyhodnotenie súťaže a osem diplomov vo vrecku boli len tlačidlom On na technike, ktorá už i tak vysielala bez toho. Je fajn, ak existuje priestor, ktorý poskytuje  možnosť načerpať nové skúsenosti nadšencom v oblasti internátnej rozhlasovej tvorby. Práve tá je totiž u mnohých známych moderátorov akousi štartovacou čiarou.  A je o to lepšie, ak sa edukatívne spojí s príjemným. Práve preto sme boli opäť smutní, že víkend nemá ešte o deň viac a že sa s mnohými skvelými ľuďmi stretneme opäť až o rok.

0 Comments
      Picture
      študuje masmediálne štúdiá. písať ešte nemusí, iba môže. preto táto stránka a tento blog.          

    Submit

    Archív

    May 2011
    April 2011
    March 2011

    Kategórie

    All
    Reflexie
    Reportáže
    Rozhovory

    RSS Feed

Powered by Create your own unique website with customizable templates.