Nie som divadelná kritička. Som iba kritička, ktorá už nejaké to divadelné pravé orechové videla. A tak sa s vami podelím o svoju najnovšie vyrušenie predstavením Katarína Ivanovna. Zanechalo vo mne obrovskú pocitovú hrču.
Bola to moja prvá návšteva Divadla Alexandra Duchnoviča v Prešove vôbec. A prvé predstavenie v rusínskom jazyku, v tom blízkom jazkyku, ktorým sa rozprávajú moji starí rodičia medzi sebou, keď o niečom horlivo diskutujú a celkom pri tom zabudnú na okolitý svet.
Už pri vstupe do sály ma zaujala jedoduchá scéna, v ktorej dominovali čisté línie tvarov. Naznačovali, že scénografické prevedenie a výprava nebude prvoradá, bude iba dotvárať to dôležité, čo nám pravdepodobne budú hovoriť. Bude hovoriť.
Vladimíra Brehová, a veľmi dobre. Pôsobivá herečka ma zaujala už pri jej prvom pohľade do publika. Bol intenzívny, znepokojujúci a dlhší, než by sa očakávalo od priemerného pohľadu herečky smerom k obecenstvu. Bolo v ňom, ešte predtým, než sa vôbec začal rozvíjať dej, zúfalstvo, bolesť, smútok a chaos.
Potom to prišlo. Prvé výčitky adresované obecenstvu striedali spomienky na život a mladosť utrápenej, ale napriek tomu veľmi silnej ženy, ktorá pred nami stála so všetkými svojimi smútkami, aby nás nimi opľula a priviedla do rozpakov, a vzápätí dojala. Scéna sa nasvietila a povedané dostalo v okamihu aj vizuálnu podobu. Tieňohra bielych kulís, vrhaná na provizórnu stenu, ktorá vymedzovala priestor pre hru, bola jednoduchá, ale úchvatná. Tiene rámov usporiadané vedľa seba evokovali nielen viaceré reality, ktorými putovala Katarína počas svojho monológu, ale zároveň veľmi účelne ako okná miestnosti dotvárali priestor, v ktorom sa odohrávala smútočná slávnosť. Kulisy samotné taktiež slúžili nielen ako dvere jednotlivých izieb, ale zároveň ako prechody v samotnej Kataríne- otvárala divákom svoje vlastné komnaty. Katarína sa tak pomedzi kulisy premiestňovala nielen v časopriestore, ale aj sama v sebe, kde sa zároveň strácala. Rovnako tvar kulís môže vypovedať o jej neschopnosti vymaniť sa z limitov a hraníc, z rámcovania minulosťou, ktoré ju obmedzovalo. Už len obhájenie vlastného aristokratického statusu môžeme vnímať ako jej neschopnosť prekročiť tento tieň. A nielen to, Katarínu vlastná minulosť dobieha napriek jej snahe o vysporiadanie sa s vlastným osudom.
Divák postupne zisťuje, že dôvodom smútku nie je len tragická smrť manžela, ale najmä udalosti, ktoré jej predchádzali. Herečka už v úvode stiera akúkoľvek hranicu medzi ňou a publikom. Diváci sú teda chtiac-nechtiac vtiahnutí do hry. Herečka ich pozicionuje do úlohy akejsi zvedavej, ale najmä neželanej poroty, pred ktorou sa obhajuje, ktorú osočuje a na ktorej si filtruje vlastnú bolesť. Nevie rozlíšiť skutočnosť od predstáv, je zmätená.
Jej monológ dostáva nový rozmer príchodom jej troch detí. Zhmotnenie Kataríny ako matky vnáša viac pochopenia a súcitu do jej príbehu. Detské výkony sú primerané veku, nie sú rušivé. Za mimoriadne silný som považovala moment, keď najstaršia Poľa chce namietať na rozhodnutie matky, pri večeri sa postaví od stola, pozerá na ňu, ale nie je schopná nič povedať. Deti matku poslúchajú, aj keď vidia, že nie je všetko v poriadku a nesúhlasia s jej nápadmi na hranici so šialenstvom.
Pôsobivý a dojemný je tiež rozhovor Kataríny s predstavou svojej nevlastnej dcéry, ktorý je zároveň ťaživým priznaním sa k tomu, že Soňu v dôsledku finančnej núdze priviedla k prostitúcii. Katarína sa utieka k jej obrazu visiacemu na stene, ktorý je zobrazený jedným z tieňov vrhnutým rámom na bielu plachtu.
Vizuálne nádherná je časť, kde matka počas večere zapaľuje sviečky a tie horia na scéne rozložené v priestore. Tiene sa zrazu množia, prelínajú, zlievajú, čo evokuje snovosť, v tej chvíli nič nie je čiernobiele, existenčné problémy a ostré rohy minulosti mäknú pod teplom hrejivej spomienky na otca, ktorý je symbolizovaný perníčkom v Poliných rukách a o ktorom sa práve vtedy dozvedáme, že napriek nerestiam, ktoré mal, bol vždy milujúcim otcom.
Scény, kde sú deti nútené žobrať, hovoria o tom, akej povahy bol Katarína a aké hodnoty vyznávala. Predovšetkým chcela urobiť všetko preto, aby jej rodina nestratila tvár aristokracie. Akoby chcela svetu ukázať: Aha, čo sme nútení pre vašu ľahostajnosť podstúpiť!
Kolotoč začína byť čoraz neznesiteľnejší, matka stráca prirodzený pud a v poslednej chvíli akoby zabudla na deti. Vlastnú smrť, ktorú v úplnom závere predstavenia víta, považuje za vykúpenie z trápenia. Pre nás v hľadisku to bolo sklamaním a dôvodom na stendingovejšn zároveň.
Bola to moja prvá návšteva Divadla Alexandra Duchnoviča v Prešove vôbec. A prvé predstavenie v rusínskom jazyku, v tom blízkom jazkyku, ktorým sa rozprávajú moji starí rodičia medzi sebou, keď o niečom horlivo diskutujú a celkom pri tom zabudnú na okolitý svet.
Už pri vstupe do sály ma zaujala jedoduchá scéna, v ktorej dominovali čisté línie tvarov. Naznačovali, že scénografické prevedenie a výprava nebude prvoradá, bude iba dotvárať to dôležité, čo nám pravdepodobne budú hovoriť. Bude hovoriť.
Vladimíra Brehová, a veľmi dobre. Pôsobivá herečka ma zaujala už pri jej prvom pohľade do publika. Bol intenzívny, znepokojujúci a dlhší, než by sa očakávalo od priemerného pohľadu herečky smerom k obecenstvu. Bolo v ňom, ešte predtým, než sa vôbec začal rozvíjať dej, zúfalstvo, bolesť, smútok a chaos.
Potom to prišlo. Prvé výčitky adresované obecenstvu striedali spomienky na život a mladosť utrápenej, ale napriek tomu veľmi silnej ženy, ktorá pred nami stála so všetkými svojimi smútkami, aby nás nimi opľula a priviedla do rozpakov, a vzápätí dojala. Scéna sa nasvietila a povedané dostalo v okamihu aj vizuálnu podobu. Tieňohra bielych kulís, vrhaná na provizórnu stenu, ktorá vymedzovala priestor pre hru, bola jednoduchá, ale úchvatná. Tiene rámov usporiadané vedľa seba evokovali nielen viaceré reality, ktorými putovala Katarína počas svojho monológu, ale zároveň veľmi účelne ako okná miestnosti dotvárali priestor, v ktorom sa odohrávala smútočná slávnosť. Kulisy samotné taktiež slúžili nielen ako dvere jednotlivých izieb, ale zároveň ako prechody v samotnej Kataríne- otvárala divákom svoje vlastné komnaty. Katarína sa tak pomedzi kulisy premiestňovala nielen v časopriestore, ale aj sama v sebe, kde sa zároveň strácala. Rovnako tvar kulís môže vypovedať o jej neschopnosti vymaniť sa z limitov a hraníc, z rámcovania minulosťou, ktoré ju obmedzovalo. Už len obhájenie vlastného aristokratického statusu môžeme vnímať ako jej neschopnosť prekročiť tento tieň. A nielen to, Katarínu vlastná minulosť dobieha napriek jej snahe o vysporiadanie sa s vlastným osudom.
Divák postupne zisťuje, že dôvodom smútku nie je len tragická smrť manžela, ale najmä udalosti, ktoré jej predchádzali. Herečka už v úvode stiera akúkoľvek hranicu medzi ňou a publikom. Diváci sú teda chtiac-nechtiac vtiahnutí do hry. Herečka ich pozicionuje do úlohy akejsi zvedavej, ale najmä neželanej poroty, pred ktorou sa obhajuje, ktorú osočuje a na ktorej si filtruje vlastnú bolesť. Nevie rozlíšiť skutočnosť od predstáv, je zmätená.
Jej monológ dostáva nový rozmer príchodom jej troch detí. Zhmotnenie Kataríny ako matky vnáša viac pochopenia a súcitu do jej príbehu. Detské výkony sú primerané veku, nie sú rušivé. Za mimoriadne silný som považovala moment, keď najstaršia Poľa chce namietať na rozhodnutie matky, pri večeri sa postaví od stola, pozerá na ňu, ale nie je schopná nič povedať. Deti matku poslúchajú, aj keď vidia, že nie je všetko v poriadku a nesúhlasia s jej nápadmi na hranici so šialenstvom.
Pôsobivý a dojemný je tiež rozhovor Kataríny s predstavou svojej nevlastnej dcéry, ktorý je zároveň ťaživým priznaním sa k tomu, že Soňu v dôsledku finančnej núdze priviedla k prostitúcii. Katarína sa utieka k jej obrazu visiacemu na stene, ktorý je zobrazený jedným z tieňov vrhnutým rámom na bielu plachtu.
Vizuálne nádherná je časť, kde matka počas večere zapaľuje sviečky a tie horia na scéne rozložené v priestore. Tiene sa zrazu množia, prelínajú, zlievajú, čo evokuje snovosť, v tej chvíli nič nie je čiernobiele, existenčné problémy a ostré rohy minulosti mäknú pod teplom hrejivej spomienky na otca, ktorý je symbolizovaný perníčkom v Poliných rukách a o ktorom sa práve vtedy dozvedáme, že napriek nerestiam, ktoré mal, bol vždy milujúcim otcom.
Scény, kde sú deti nútené žobrať, hovoria o tom, akej povahy bol Katarína a aké hodnoty vyznávala. Predovšetkým chcela urobiť všetko preto, aby jej rodina nestratila tvár aristokracie. Akoby chcela svetu ukázať: Aha, čo sme nútení pre vašu ľahostajnosť podstúpiť!
Kolotoč začína byť čoraz neznesiteľnejší, matka stráca prirodzený pud a v poslednej chvíli akoby zabudla na deti. Vlastnú smrť, ktorú v úplnom závere predstavenia víta, považuje za vykúpenie z trápenia. Pre nás v hľadisku to bolo sklamaním a dôvodom na stendingovejšn zároveň.
RSS Feed
