Je zaujímavé, ako jeden priestor dokáže byť natoľko výnimočný pre troch ľudí súčasne. Ako ich myšlienky dokáže v jednom bode spojiť. Tri ženy, tri generácie sedia na jednej posteli, každá si tu, vo vlastnom svete, pravidelne programuje myseľ na jar.
Pamätám si, že už odmalička ma mamina detská izba čímsi fascinovala. Možno to bolo samotnými zaujímavými vecičkami a gýčovinkami, ktoré dodnes zaberajú prachu miesto na poličkách. Žena s ružou pri perách vygravírovaná do neveľkého kusa pliešku, ktorá sa mi aj dnes, a iba mne, podobá na mamu. Tanečnica nekonečne sa točiaca okolo svojej osi na benátskej gondole. Porcelánová baletka schúlená do klbka. K tomu obrovská knižnica. Na názvoch kníh som si ako dieťa z postele precvičovala čítanie. Vtedy som ešte nevedela, že meno M-á-r-q-u-e-z bude neskôr v zozname najlepšieho, čo som kedy čítala, dlho na prvom mieste. Huňatá deka na rozťahovacej posteli, rovnaká, akú vidieť na starších fotografiách z hociktorého slovenského rodinného albumu. Poznáte tie obrázky, máte ich doma vy aj my, je na nich rovnako tlmené svetlo aj tóny farieb. Podobne sedíme alebo stojíme, pri svetle sviečok na torte ukazujeme do objektívu tri prsty, v pozadí vidieť podobný nábytok. Potom hračky, tiež rovnaké, aké mali v tej dobe všetci. Ceruzky a farbičky, ktorými kreslili mama s ujom a neskôr ja s bratom. Dodnes sú uložené v najkrajnejšej hornej zásuvke naľavo. Ujove maľby, ktoré nám ako deťom nechceli ukázať, lebo by boli pre nás príliš hrôzostrašné. Neskôr som zhodnotila, že boli akurát tak príliš dobré.
Keďže sme v tej izbe do mojich dvoch rokov aj bývali, mám odtiaľ svoju prvú spomienku vôbec. Ležím v drevenej zamrežovanej postieľke. Kričím na uja, nech ma z nej vyberie. Oslovujem ho Momko. Prichádza do izby s dlhou čiernou bradou a vezme ma na ruky. Tú bradu mal len vtedy, nezvečnenú na žiadnej z fotografií. Keď mu to dnes rozprávam, nevie pochopiť, ako si to môžem pamätať a vysvetľuje si to živým zosobnením cudzieho rozprávania. Ale kdeže, milý Momko.
Babka mi minule povedala, že keď chce na chvíľku zrelaxovať, len tak si sadne do tej izby a premýšľa. „Je to najobľúbenejšie miesto v byte,“ hovorí. Niečo podobné povedala raz aj mama. Vraj ani byt, v ktorom bývame teraz, nemá tak rada, ako túto svoju izbu. Ani jedna z nás nevie pochopiť, kde sa berie tá energia, ktorá sa odtiaľto rokmi nevytratila a čo presne je na tej izbe tak úžasné. Niektoré veci možno ani pomenovať netreba.
RSS Feed
