ŠVEPES nie je na slovenskej  hudobnej scéne nováčikom. Okrem množstva koncertov má za sebou štvorčlenná ružombersko-banskobystrická hudobná zostava v zložení Hlavo (spev, gitara), Buko (klávesy), Momo (bicie) a Kubro (basová gitara)  už aj vydanie eponymného albumu.  Košičania si ich dnes mohli užiť na koncerte v Kasárňach v rámci podujatia Noc plná hudby. Vďaka Švepes bola táto noc plná strhujúcej rockovej alternatívy. Ešte pred koncertom sa so mnou Hlavo a Buko stihli porozprávať.  

Váš názov zaujme na prvé počutie. Predpokladám, že nie je inšpirovaný istým nápojom, ale je za tým niečo viac.

BUKO: Je za tým viac. Ale často je s tou minerálkou či inou „brbľavou“ vodou zamieňaný. Hlavo, nepoznáš?

HLAVO: Poznám iba kokakolu.

BUKO: Švepes je slovenská kapela, máme slovenské texty, aj názov sme chceli mať slovenský. Inšpirovali sme sa psom nášho cimbalistu. Mal takého švédskeho psa, ktorý namiesto štekania hovoril šve- šve.

HLAVO: Boli sme raz spolu na nejakej opekačke, a ten pes naozaj nebrechal, on „šveloval“!

BUKO: Zdeno s nami v začiatkoch hral, neskôr mal už iné povinnosti. Tak sme ho poctili kapurkovou pesničkou, ktorá sa volá po ňom, Zdeno Čistý. Veľké Z, veľké Č.

HLAVO: Zdeno nepil...

BUKO: .. Nepil, on si žil v inom svete.

Prezraďte teda o začiatkoch kapely viac. Ako si pamätáte na prvé koncerty, skúšobne, hudobné inšpirácie?

HLAVO: Začali sme, myslím, v pätnástich alebo šestnástich rokoch pomaličky hrávať to, čo nás bavilo, vychytávali sme si reefy. Z toho obdobia by som mohol spomenúť napríklad Red Hot Chilli Peppers, Nirvanu. Sú to také „začiatočnícke“veci v tom zmysle, že nimi prejde asi každý hudobník. Potom prišlo obdobie, keď sme už chceli kapelu niekam posunúť. Začali sme poškuľovať po nejakom ďalšom nástroji okrem gitary, basy a bicích, no a na našli sme tu, kolegu, Buku. (smiech) Odvtedy spolu hrávame. Sadli sme si ako ľudia. Veľa sa hádame, veľa si navzájom  nadávame, ale máme sa radi a takto chodíme spolu po celom Slovensku krížom-krážom hrávať pre ľudí.

Ako ste sa dostali k hudbe vy dvaja?

HLAVO: Ja som bol športovec, hrával som tenis. Raz ma starší chalani zobrali na gymplácky ples, kde som prvýkrát  počul pesničku Smells Like Teen Spirit. Spýtal som sa ich, čo to je, že to je strašne dobré a oni mi povedali: samozrejme, že to nepoznáš, že to je toto a toto. Keď som to doma na španielke vybrnkal, hneď som chcel elektrickú gitaru. Takto som skončil so športom. (smiech)

BUKO: Pamätám si jeden konkrétny moment. Mal som tri alebo štyri roky a zaspával som u nás doma, ešte ako šteniatko, na manželskej posteli. Môj otec chytil do ruky husle a začal si na nich ako na gitare brnkať nejaké akordy. K tomu začal spievať nejaké: Hey Jude, don´t make it bad... Odvtedy si túto pieseň pamätám. Potom som počúval platne, vinylové zázraky.  Beatles mi dlho vŕtali v hlave. Začal som sa ich učiť hrať na klavíri, a tak sme tu. (smiech)

Hudbu máš teda doslova v krvi...

Áno, otec je hudobník, aj keď z iného súdka.  Ako jazzman  ma určite po večeroch preklína, že som sa dal na to, čo robím.

V apríli ste nahrali rovnomenný debut Švepes. Aké sú pocity po krste?

BUKO: Úplne fantastické, hrali a krstili sme v Bratislave, v klube Martina Valihoru. Za krstných rodičov sme si zavolali chalanov z kapely Para. Bolo to veľmi príjemné a myslím, že to dopadlo dobre.

Prišli už prvé ohlasy zo strany publika?

 HLAVO: Stále na ne čakáme, pretože, predsa len, CD je nové a musí sa nejako dostať medzi ľudí. Snažíme sa, niekde ho dávame, inde predávame.

Už predtým, než vyšiel album, ste ale zverejnili niektoré svoje pesničky na webe. Takto ste sa rýchlo dostali medzi ľudí vy ako kapela a našli ste si medzi nimi priaznivcov.

HLAVO: Určite je to cesta a my veľmi radi budeme vešať svoje pesničky na net aj naďalej. To, či budú na free download, alebo nie, o tom už rozhoduje vyššia moc.

Hlavo, ty si dvorný textár kapely. Máš nejaké rituály pri písaní?

Vždy som si predstavoval, ako sa píšu texty: sedíš s fľašou vína zatvorený niekde v komôrke a píšeš perom do starého zošita. Moje texty ale vznikajú úplne hocikde. Bývam dosť ďaleko od mesta, takže chodím tam aj späť pešo popri rieke Váh. A vtedy ti hocičo napadne. Som inšpirovaný chalanmi, kapelou, životom, úspechmi, láskami, neláskami, hádkami. Tým, ako vidíme tento svet. Snažíme sa písať texty o tom, čo si myslíme.

Takže aj ostatní členovia kapely majú k textom čo povedať...

BUKO: No, máme zakaždým určité typy komentárov, ale tak je to u nás pri všetkom, či už sa tvoria texty alebo muzika. Svoje si do toho povie každý.  Sme predsa v kapele štyria mušketieri! (smiech)

V roku 2009 ste koncertovali so ženevskou kapelou Downless.  Aká bola táto spolupráca a čo vám dala?

HLAVO: Keď nás oslovil jeden kamarát z Banskej Štiavnice, že má kamarátov vo Švajčiarsku, kde hrával aj on so svojimi projektami,  tak sme boli veľmi radi. Mali sme príležitosť zahrať si s chalanmi z cudzej krajiny, previesť ich po Slovensku a viac sa navzájom spoznať. Štýly síce žánrovo natoľko nesedeli, pretože hrajú punkrock. Oni ale toto slovo veľmi pekne obohatili. Spolupracovalo sa nám dobre a zlepšili sme si angličtinu.

BUKO: Myslím, že sme sa s chalanmi hlavne osobnostne zblížili. A zažili sme skvelé párty! Aj tu v Košiciach sme hrali, bolo to super.

V Košiciach hráte po čase opäť vrámci Majstrovstiev. Páčia sa vám Kasárne ako miesto, kde môžete prezentovať vašu tvorbu a ako priestor pre umenie vo všeobecnosti?

HLAVO: Mne osobne sa tu strašne páči! Priestory sú úžasné, vybavenie skvelé, organizátori sú skvelí. Niekedy mám však pocit, že sa toho deje až príliš a ľudia akoby si možno nevedeli medzi tým vybrať.

BUKO: Ja mám na Kasárne aj celý Kulturpark veľmi pekné spomienky. Hral som tu už s viacerými projektami a zakaždým som si ten super pocit vzal so sebou domov.  U mňa OK.

Vašu tvorbu sami označujete ako alternatívny rock. Má podľa vás súčasná slovenská alternatívna hudobná scéna čo ponúknuť?

HLAVO: Je skvelé, ak chcú mladí ľudia hrať a nezáleží im na nejakých peniazoch a iných takýchto veciach. Kapely rastú ako po daždi a stále je viac a viac pravdepodobné, že prídete na koncert neznámej kapely a poviete si, že to nebolo až také zlé. Veľmi veľa mladých ľudí hráva. Všade sa hráva, od  popu cez rock´n´roll, až po úžasné electro, ktoré teraz na Slovensku vzniká a je už oceňované. Veľmi sa nám to páči. My sa sami nezaradzujeme do nejakého komplexného štýlu.  Pravdou je, že sme sa teraz, čo sa týka hudby, ukľudnili a viac sme sa ponorili do textov. Všetci hráme hudbu, ktorá nás baví a je to skôr o tom, či si sadneš s tou-ktorou kapelou ľudsky. Posudzovať sa podľa hudby je blbosť.

BUKO: Ja mám na slovenskú alternatívnu scénu taký širší nadhľad, pretože sledujem jej vývoj od tých 60-tych rokov. Myslím si, že na nej máme čo povedať aj my.

Za domovské mesto kapely Švepes môžeme označiť Ružomberok, aj keď nie všetci ste odtiaľ. Aké je tam umelecké podhubie?

HLAVO: V Ružomberku je zvláštna mentalita. Ľudia síce chcú, ale vždy to skončí pri rečiach a pive. Už dlhšiu dobu to ani nejako nesledujeme. Je tam ale dobrá metalová krčma, kde sa hráva po večeroch Kabát. (smiech)

BUKO: Ja som Banskobystričan, vidím to inak, z nadhľadu  ponad  Nízke Tatry. Vždy keď sa v Ružomberku cez víkend ocitnem, tak sa tam niečo deje. Či už divadlo, nejaká trsačka alebo metalistické mecheche.  Pravdou je, že nie vo veľkej miere.

Takže v Ružomberku skúšate cez víkendy?

HLAVO: Tak. Teraz skúšame menej, ale vždy sa to nejako dá. Myslím, že dve zodpovedné skúšky za týždeň sú v pohode.

BUKO: Je super, keď sa všetci zlezú od Košíc, cez Blavu, Bystricu až do Ružomberka, kde riešime svoje veci a po večeroch máme kľudík. Je to taký azyl po týždni v práci.

O chvíľu je tu leto a festivalová sezóna. Kde vás môžeme vidieť, na čo sa môžeme tešiť?

HLAVO: Stále pracujeme na rozosielaní mailov a telefonátov, lebo chceme celé leto plnohodnotne hrať. Teraz konkrétne ešte nevieme, čo nás čaká, musíme dostať odpovede.

BUKO: Zatiaľ je potvrdený Papuča Fest pri Považskej Bystrici, Sliačske rockové leto na strednom Slovensku, Donovaly Fest, RK Fest, a rôzne akcie po námestiach v rámci celého Slovenska. Snažíme sa rozhodiť siete, kde sa dá.
      
Tak nech je Švepes azylom nielen pre vás na pódiu, ale aj pre tých, čo stoja pod ním. Držím palce a ďakujem za rozhovor :)

CHALANI: Ďakujeme aj my!

(Ozveny Jedného sveta. Jana Belišová predstavuje sprievodné CD k filmu Cigarety a pesničky.) 

Film Cigarety a pesničky mapoval príbeh hudobného projektu AfterPhurikane Giľa, ktorý zavŕšilo dokončenie albumu. Na spoločnom diele pracovali profesionálni hudobníci spolu s Rómami z osád, ktorí sa s hudobným talentom narodili, ale nijako zvlášť ho nerozvíjali. Bola táto skúsenosť pre nich aj formou osvety, alebo to vnímali skôr ako spestrenie?

Na to má asi lepší náhľad Marek Šulík, napriek tomu, že je režisér, nie hudobník. Skonštatoval, že Rómovia sú zo stretnutí s Jozefom Luptákom (violončelista, pozn.aut.) alebo Borisom Lenkom (akordeonista, pozn.aut.) nadšení. Očividne sa tešia, že sa posúvajú niekam do inej roviny, ale keď sa vrátia domov, tam to so sebou už neprinesú. Hrajú si naďalej to svoje, ktoré im je najbližšie. Síce sa touto spoluprácou rozvíjajú, ale doma to nepoužívajú. 

V akej miere teda starodávne rómske piesne, ktoré projekt verejnosti predstavil, odzrkadľujú skutočnosť, ktorú dnešní Rómovia žijú?

Myslím, že veľmi. Na Slovensku Rómovia žijú veľakrát biedne a izolovane, veľa sa toho u nich nedeje. Hudba a piesne sú pre nich, naopak, radosťou a očistou. Keď sú smutní, aj ich piesne sú smutné. Sú veľmi emocionálni. Sami by to pravdivejšie, než pesničkou  nevyjadrili. Tieto piesne sú pre nich, napriek tomu, že význam hudby sa v ich spoločnosti mení, ešte vždy veľmi dôležité.

Zvyknú sa „obyčajní“ Rómovia porovnávať s tými, ktorým sa podarí preraziť napríklad v hudobnom svete?

Je to odstupňované. Tí úplne jednoduchí, ktorí majú k úspešným nezmerateľnú vzdialenosť, ich obdivujú, u tých, ktorí sú k úspechu bližšie, cítiť aj závisť.

Túžia žiť inak?

Ja som sa o ich túžbach rozprávala najmä s mladými dievčatami. Mali veľmi jednoduché sny, chceli by sa dobre vydať, ich muži by nemali piť, nemali by ich biť, chceli by mať pekný murovaný dom a dve deti. Ale máloktorej sa to, bohužiaľ, podarí.  Keď hovorím so staršími vydatými ženami, tvrdia mi, že to dôležité v živote majú, napriek tomu, že ich sny sa im celkom nenaplnia.

Veľakrát ale počujeme Rómky tvrdiť, že sú nespokojné so životom.  No neurobia nič, aby to zmenili. Čo im bráni odísť od muža tyrana a pokúsiť sa začať žiť inak, lepšie?

Je to dôsledok istej tradície, aj pocitu istoty a zaradenia. Skúste si predstaviť, čo by vôbec mohla táto žena urobiť, ak by odišla. Žije v osade, má šesť detí. Nemá kam odísť, ani čo robiť...

... Myslíte si, že je to pre ňu jediná možnosť?

... V podstate áno. Práve preto, že sociálna situácia je u nich taká, aká je, cítiť tam väčšiu potrebu držať spolu napriek všetkému. 

Ako prijali vás ako ženu Nerómku medzi seba?

Ktorí ako. Ale myslím, že celkom dobre. Niektorí muži mali v začiatkoch predsudky, ale postupne, keď sa vzťahy viac prehĺbili, som sa aj s nimi dokázala dobre porozprávať. Keď som ešte bola slobodná a bezdetná, tak to bolo všelijaké, lebo žena bez dieťaťa je u Rómov iba prísľub do budúcnosti (smiech). Keď som neskôr mala syna, jeden starý Róm zo Žehne povedal: „Tak už aspoň to jedno, no...“ Už som mu stála aspoň za rozhovor. (smiech)

Spoznali ste počas ciest a nadväzovaní kontaktov príbehy, ktoré by stáli za to stať sa samostatným námetom pre dokumentárny film?

Nemusím ísť ďaleko, aj protagonisti filmu Cigarety a Pesničky prežili zaujímavý život. Napríklad Irenka Pokutová. Má osem vlastných detí a dve ďalšie si adoptovala, pretože sa o nich nemal kto starať. To sú, myslím si, silné príbehy. 

Kam ďalej sa ešte posunie projekt AfterPhurikane Giľa?

Chceme sa znova stretnúť a viac sa vzajomne zohrať. Samozrejmosťou sú aj ďalšie koncerty. Plánujeme tiež prizvať ku projektu aj ďalších ľudí a chceli by sme nahrať nové piesne.