Ozveny fesivalu dokumentárnych filmov Jeden svet priniesli aj tento rok do Prešova nie jeden zaujímavý príbeh. Bolo čo pozerať, koho počúvať a nad čím premýšľať. Jedným z tohtoročných hostí filmového festivalu bola etnomuzikologička Jana Belišová, ktorá návštevníkom porozprávala o svojich zážitkoch z natáčania dokumentárneho filmu Mareka Šulíka a Jany Kovačíkovej Cigarety a pesničky. Autorka hudobného projektu AfterPhurikane Giľa zbiera starodávne rómske piesne. Nasledujúci rozhovor bude nielen o nich. Bude aj o tých, ktorí si ich dodnes spievajú.
(Ozveny Jedného sveta. Jana Belišová predstavuje sprievodné CD k filmu Cigarety a pesničky.)
Film Cigarety a pesničky mapoval príbeh hudobného projektu AfterPhurikane Giľa, ktorý zavŕšilo dokončenie albumu. Na spoločnom diele pracovali profesionálni hudobníci spolu s Rómami z osád, ktorí sa s hudobným talentom narodili, ale nijako zvlášť ho nerozvíjali. Bola táto skúsenosť pre nich aj formou osvety, alebo to vnímali skôr ako spestrenie?
Na to má asi lepší náhľad Marek Šulík, napriek tomu, že je režisér, nie hudobník. Skonštatoval, že Rómovia sú zo stretnutí s Jozefom Luptákom (violončelista, pozn.aut.) alebo Borisom Lenkom (akordeonista, pozn.aut.) nadšení. Očividne sa tešia, že sa posúvajú niekam do inej roviny, ale keď sa vrátia domov, tam to so sebou už neprinesú. Hrajú si naďalej to svoje, ktoré im je najbližšie. Síce sa touto spoluprácou rozvíjajú, ale doma to nepoužívajú.
V akej miere teda starodávne rómske piesne, ktoré projekt verejnosti predstavil, odzrkadľujú skutočnosť, ktorú dnešní Rómovia žijú?
Myslím, že veľmi. Na Slovensku Rómovia žijú veľakrát biedne a izolovane, veľa sa toho u nich nedeje. Hudba a piesne sú pre nich, naopak, radosťou a očistou. Keď sú smutní, aj ich piesne sú smutné. Sú veľmi emocionálni. Sami by to pravdivejšie, než pesničkou nevyjadrili. Tieto piesne sú pre nich, napriek tomu, že význam hudby sa v ich spoločnosti mení, ešte vždy veľmi dôležité.
Zvyknú sa „obyčajní“ Rómovia porovnávať s tými, ktorým sa podarí preraziť napríklad v hudobnom svete?
Je to odstupňované. Tí úplne jednoduchí, ktorí majú k úspešným nezmerateľnú vzdialenosť, ich obdivujú, u tých, ktorí sú k úspechu bližšie, cítiť aj závisť.
Túžia žiť inak?
Ja som sa o ich túžbach rozprávala najmä s mladými dievčatami. Mali veľmi jednoduché sny, chceli by sa dobre vydať, ich muži by nemali piť, nemali by ich biť, chceli by mať pekný murovaný dom a dve deti. Ale máloktorej sa to, bohužiaľ, podarí. Keď hovorím so staršími vydatými ženami, tvrdia mi, že to dôležité v živote majú, napriek tomu, že ich sny sa im celkom nenaplnia.
Veľakrát ale počujeme Rómky tvrdiť, že sú nespokojné so životom. No neurobia nič, aby to zmenili. Čo im bráni odísť od muža tyrana a pokúsiť sa začať žiť inak, lepšie?
Je to dôsledok istej tradície, aj pocitu istoty a zaradenia. Skúste si predstaviť, čo by vôbec mohla táto žena urobiť, ak by odišla. Žije v osade, má šesť detí. Nemá kam odísť, ani čo robiť...
... Myslíte si, že je to pre ňu jediná možnosť?
... V podstate áno. Práve preto, že sociálna situácia je u nich taká, aká je, cítiť tam väčšiu potrebu držať spolu napriek všetkému.
Ako prijali vás ako ženu Nerómku medzi seba?
Ktorí ako. Ale myslím, že celkom dobre. Niektorí muži mali v začiatkoch predsudky, ale postupne, keď sa vzťahy viac prehĺbili, som sa aj s nimi dokázala dobre porozprávať. Keď som ešte bola slobodná a bezdetná, tak to bolo všelijaké, lebo žena bez dieťaťa je u Rómov iba prísľub do budúcnosti (smiech). Keď som neskôr mala syna, jeden starý Róm zo Žehne povedal: „Tak už aspoň to jedno, no...“ Už som mu stála aspoň za rozhovor. (smiech)
Spoznali ste počas ciest a nadväzovaní kontaktov príbehy, ktoré by stáli za to stať sa samostatným námetom pre dokumentárny film?
Nemusím ísť ďaleko, aj protagonisti filmu Cigarety a Pesničky prežili zaujímavý život. Napríklad Irenka Pokutová. Má osem vlastných detí a dve ďalšie si adoptovala, pretože sa o nich nemal kto starať. To sú, myslím si, silné príbehy.
Kam ďalej sa ešte posunie projekt AfterPhurikane Giľa?
Chceme sa znova stretnúť a viac sa vzajomne zohrať. Samozrejmosťou sú aj ďalšie koncerty. Plánujeme tiež prizvať ku projektu aj ďalších ľudí a chceli by sme nahrať nové piesne.
Na to má asi lepší náhľad Marek Šulík, napriek tomu, že je režisér, nie hudobník. Skonštatoval, že Rómovia sú zo stretnutí s Jozefom Luptákom (violončelista, pozn.aut.) alebo Borisom Lenkom (akordeonista, pozn.aut.) nadšení. Očividne sa tešia, že sa posúvajú niekam do inej roviny, ale keď sa vrátia domov, tam to so sebou už neprinesú. Hrajú si naďalej to svoje, ktoré im je najbližšie. Síce sa touto spoluprácou rozvíjajú, ale doma to nepoužívajú.
V akej miere teda starodávne rómske piesne, ktoré projekt verejnosti predstavil, odzrkadľujú skutočnosť, ktorú dnešní Rómovia žijú?
Myslím, že veľmi. Na Slovensku Rómovia žijú veľakrát biedne a izolovane, veľa sa toho u nich nedeje. Hudba a piesne sú pre nich, naopak, radosťou a očistou. Keď sú smutní, aj ich piesne sú smutné. Sú veľmi emocionálni. Sami by to pravdivejšie, než pesničkou nevyjadrili. Tieto piesne sú pre nich, napriek tomu, že význam hudby sa v ich spoločnosti mení, ešte vždy veľmi dôležité.
Zvyknú sa „obyčajní“ Rómovia porovnávať s tými, ktorým sa podarí preraziť napríklad v hudobnom svete?
Je to odstupňované. Tí úplne jednoduchí, ktorí majú k úspešným nezmerateľnú vzdialenosť, ich obdivujú, u tých, ktorí sú k úspechu bližšie, cítiť aj závisť.
Túžia žiť inak?
Ja som sa o ich túžbach rozprávala najmä s mladými dievčatami. Mali veľmi jednoduché sny, chceli by sa dobre vydať, ich muži by nemali piť, nemali by ich biť, chceli by mať pekný murovaný dom a dve deti. Ale máloktorej sa to, bohužiaľ, podarí. Keď hovorím so staršími vydatými ženami, tvrdia mi, že to dôležité v živote majú, napriek tomu, že ich sny sa im celkom nenaplnia.
Veľakrát ale počujeme Rómky tvrdiť, že sú nespokojné so životom. No neurobia nič, aby to zmenili. Čo im bráni odísť od muža tyrana a pokúsiť sa začať žiť inak, lepšie?
Je to dôsledok istej tradície, aj pocitu istoty a zaradenia. Skúste si predstaviť, čo by vôbec mohla táto žena urobiť, ak by odišla. Žije v osade, má šesť detí. Nemá kam odísť, ani čo robiť...
... Myslíte si, že je to pre ňu jediná možnosť?
... V podstate áno. Práve preto, že sociálna situácia je u nich taká, aká je, cítiť tam väčšiu potrebu držať spolu napriek všetkému.
Ako prijali vás ako ženu Nerómku medzi seba?
Ktorí ako. Ale myslím, že celkom dobre. Niektorí muži mali v začiatkoch predsudky, ale postupne, keď sa vzťahy viac prehĺbili, som sa aj s nimi dokázala dobre porozprávať. Keď som ešte bola slobodná a bezdetná, tak to bolo všelijaké, lebo žena bez dieťaťa je u Rómov iba prísľub do budúcnosti (smiech). Keď som neskôr mala syna, jeden starý Róm zo Žehne povedal: „Tak už aspoň to jedno, no...“ Už som mu stála aspoň za rozhovor. (smiech)
Spoznali ste počas ciest a nadväzovaní kontaktov príbehy, ktoré by stáli za to stať sa samostatným námetom pre dokumentárny film?
Nemusím ísť ďaleko, aj protagonisti filmu Cigarety a Pesničky prežili zaujímavý život. Napríklad Irenka Pokutová. Má osem vlastných detí a dve ďalšie si adoptovala, pretože sa o nich nemal kto starať. To sú, myslím si, silné príbehy.
Kam ďalej sa ešte posunie projekt AfterPhurikane Giľa?
Chceme sa znova stretnúť a viac sa vzajomne zohrať. Samozrejmosťou sú aj ďalšie koncerty. Plánujeme tiež prizvať ku projektu aj ďalších ľudí a chceli by sme nahrať nové piesne.